adam j. pallo

"Skoč prvý."

"Nikdy som neskákal, ako druhí pískali."

"Bol som druhý?" Mal strach v očiach, urazil sa a pustil moju ruku.

"Nie. Nebol." 

Po roku sexuálnych hodín som mu konečne povedal, že nie je TEN, pre ktorého by som skákal zo Starého mosta.
 
******
"Ja neviem, si divný,"  povedal a odpil si z kávy.

"Ja viem. Chcem sa s tebou vyspať. Najskôr raz, potom druhý a potom dovtedy, kým mi nepovieš, že sex so mnou je divný," odpil som si z nejakého buzna drinku a pozeral mu do očí. Môj oco má rovnaké oči a ja som sa začal cítiť ako divný.

Ležal nahý na posteli. Mal som chuť odfotiť si jeho telo. Nemal som v hlave básne od Rúfusa. Nemal som k čomu prirovnať to telo.

Páčilo sa mi. A chcel som to telo videť nielen po prvom. Sexe. Musíme mať s niekým prvý, aby sme vedeli, čí nie je lepší niekto druhý.

"Nechcem byť telenovelistický," napísal som do sms.

"Nechcem s tým prestať," povedal mi, keď ležal v rovnakej polohe, ako keď som ho chcel fotografovať.

"Som divný?"

"Bol si. Pri pive, pri becherovke, pri revízorovi. V posteli si môj," odpovedal a vypýtal si cigaretu.

"Mal by som sa spýtať dokedy, ale kto chce vedieť dokedy?"

"Nefilozofuj," zapálil si cigaretu a odišiel do kúpeľne. S telom, ktoré som chcel fotografovať, s uterákom prehodením cez plece a nezodpovedaným dokedy.

Vtedy som sa rozhodol, že budem homosexuál. Jeden rok. Viac nie. Menej? Neviem.

Mal som JEHO a vymedziť moje city k jeho telu hodinami, rokmi bola vopred prehratá stávka. Nevedel som jeho meno. Číslo kreditnej karty a ani podpisový vzor. Vedel som, že chcem fotografovať jeho telo. A ja som si nikdy nekúpil fotoaparát. Lebo som sa bál vlastných fotiek. V teórii tvarového koláča.

"Čítal si Tainovú?" spýtal sa ma.

On bol gay a čítal román o gayoch. Ja som sa najbližší rok neplánoval ženiť a obzeral som si jeho telo.

"Píše Tainová niečo o tebe?"

"Nepotrebuješ knihy na to, aby si sa o mne niečo dozvedel,"
odpovedal s cynickým prízvukom a listoval v tej Tainovej.

"Chceš mať sex podľa Tainovej?" spýtal som sa. Nevedel som, kam s konope a pre vlastné potreby som potreboval vlastnú dávku.

"Ja chcem mať sex podľa teba." Stále držal knihu od Tainovej v rukách a klamal mi, že ho zaujímam viac aká kniha.

"Neklam. Včera som sa vyspal so ženou!" 

Včera mi chýbal sex. Chcel som ho mať s ním a iritoval som ho ženou.

"Hmmm... veľmi zaujímavé...," stále listoval v knihe od Tainovej a mne liezol na nervy. Nechcel vedieť, kto je tá žena. Hnevalo ma to.

Ale vtedy som nebol vulgárny a nepoužíval slová, ktoré by Tainovej Boris nezniesol.
 
***
Prešiel rok, v ktorom som sa hral na Borisa.

"Mám ťa veľmi rád," povedal mi.

Potreboval na to rok, Tainovej knihu a fajku. Bez nikotínu. Sedel na posteli a ja som hľadal fotoaparát, ktorý mi kúpil na meniny. V kalendári je veľa mužských mien a ja som nemohol nájsť to správne. Prešiel rok a ja som to správne meno prestal hľadať.

"Som gay a viem, že som gay. Som s tým zmierený, dokážem s tým žiť," pil opäť kávu a bol so všetkým  zmierený.

"Nie som gay a a nechcem vedieť, či som gay. Spím s tebou a chcem zatiaľ spať s tebou. Možno do prvej výplaty. Prvej výhry. Prvej pôžičky. Možno dovtedy, kým si ťa neodfoťím," povedal som na oplátku, vypil pohár vody a priznal som si, že som alkohlik.

Chcel som vodku, becherovku a ten buzna drink na rozhovor s ním so šatami na tele.

*****
 "To je Hvorecký?"

Mala oči ako môj oco a v električke bola jediná, ktorá poznala
Hvoreckého.

"Kto?" Ani ja som ho nepoznal.

"Mišo Hvorecký. Plyš. Myslela som si, že čítate tú knihu. Má podobný obal."

"Myslel som si, že si tykáme."

Mária mala rovnakú diagnózu ako ja. Nedali sme sa vyšetriť, báli sme sa výsledkov. Nezrovnalosť duše, rozumu a srdca sme riešili cestovaním emhádečkou.V čísle 12 sme sa zoznámili.

Ja som nečítal Hvoreckého a ona sa musela dostať z vlastných myšlienok. A Hvorecký je dobrá zámienka na rozhvorov s cudzím, keď sa potrebujete dostať z myšlienok. Lebo vtedy nerozmýšľate a prídete do kontaktu so mnou. V električke číslo dvanásť. Ako Mária.

"Dal by som ti iné meno," povedal som jej.

Sadli sme si na zastávku, tuším Švantnerová, a diskutovali o menách.

"Moja staršia sestra sa volala Mária, ale zomrela skôr, ako som sa narodila."

Mária vybrala zo svojho batohu bagetu z benzínovej pumpy a viac nepovedala, kým ju nedojedla.

"Nenávidím ľudí," povedala a na električkové koľajnice odhodila vrecko z bagety.

"Mňa musíš mať rada," pozrel som sa na odhodené vrecko od bagety.

Ignoroval som Márine odpovede. Nenávidela ľudí a ja som nebol ľud, mňa teda milovala.

Mária mi hovorila o nenávisti a vo mne orientácia fackovala nenávisť, nenávisť orientáciu a vrecko od bagety prešla električka číslo päť.

"Dnes sa mi zrútil celý svet," odpálila si odo mňa cigaretu na zástavke Švantenrová a obhajovala svoju nenávisť.

Ako sa rúti svet? Nikdy nič poriadne neviem a nechápem, keď niekto asociuje rútenie sa so slovom svet. Rútil som sa z kopca, rútilo sa lietadlo. Len Márie z električky číslo 12 sa rútil svet a ja som si predstavoval, že ona to prežije a ja budem zrútený. Alebo zhúlený.

A potom mi menovala básnikov, bítnikov, spevákov a prozaikov a ja som ani jedného nepoznal. Ja som nechcel poznať ani TOHO, koho meno som nevedel, ale chcel som si fotografovať jeho telo.

"Chcem to skončiť, musím to skončiť. Sľúbil som si len rok. Byť ním a s ním," opakoval som Márii tie isté reči o skončení a ona nepočúvala mňa ako ja ju, lebo sa nám rútil obom svet a potrebovali sme v električke číslo 12 prečítať niečo od hocikoho iného, len nie od Hvoreckého, aby sme zmúdreli aspoň o polhodinový lístok.

"Koľko máš rokov?" chcela vedieť o koľko je odo mňa staršia.

"Málo.... málo na život.. málo na to, aby som vedel odpovedať na otázku Máš ma rád? Mám málo rokov na to, aby som študoval históriu, málo, aby som sa rozprával s tebou, na všetko mám málo rokov, preto sa ma nepýtaj, koľko mám rokov. Málo na to, na čo chcem. Potrebujem viac rokov a ty hovoríš o tom, že sa ti rúti svet. "

Mária zomrela na druhý deň. Zomrela skôr ako sa jej zrútil svet. Nedala mi žiadny odkaz, radu a mnoho iného, aby sa môj svet nezrútil, keď budem mať toľko rokov ako ona.

Nebola mojím strážnym anjelom a ja som jej chcel dôverovať. Ja som čakal.

Na to, že má ochráni pred apokalypsou vlastného sveta a pred tým, ktorého meno som nevedel, no stále ma pri spomienke na neho napadali vymyslené básničky od Rúfusa, ktorého som nikdy nečítal, ale nejaké básne v jeho mene napísal.

Mária len chcela vedieť, čí čítam Hvoreckého a ja som chcel vedieť omnoho viac.

*****
"Prečo si to urobil?" zoskočil zo zábradlia Starého mosta a hladil ma po vlasoch.

"Lebo som nečítal Tainovú a ešte sa mi nezrútil svet. Lebo ty nie si ani len druhý a možno ma niekde čaká lepší sex," triasol som sa od strachu, lebo Máriu v tej chvíli spopolňovali.

"Ty si si dal inzerát na niekoho iného?" Dal mi facku a bol nahnevaný, že som neskákal, ako on kázal.

"Dal. Ale len pre to, že chcem vedieť jeho meno. Potom možno skočím."