adam j. pallo

Včera

Sedel som v čakárni a v pamäti rátal ľudí, ktorí by prišli na pohreb. Predstavoval som si pri každom mene ich tvár. Jednotlivo a potom aj spolu - všetky tváre, ktoré sa skláňajú nad mojou mŕtvolou v truhle.
Narátal som ich tridsať. Málo. Bol by to malý pohreb a možno z tridsiatich by pätnásť nemalo čas a zvyšná polovica by v duchu mávla rukou. Zaželali by mi ľahkú zem alebo "hladné" plamene, ktoré by ma rýchlo na prach obrátili.
"Poďte," cez polootvorené dvere ordinácie vykukla hlava sestričky. „Vyplnili ste dotazník?"
Podal som jej ho bez slova. Očami chodila po otázkach a odpovediach. V nepravidelných intervaloch sa jej mihalnice dvíhali a strácali pod ofinou, ktorá jej prekrývala čelo.
"Nerobili ste si z tých otázok žarty, však?" Z jej otázky som vycítil náznak pokarhania.
Odpovedal som sklopením očí do zeme a v mysli sa vrátil k rátaniu prítomných na pohrebe.
"Dobre. Vyhrňte si rukáv, môžete si ľahnúť, ak sa bojíte injekcií. Býva vám zle? Aby ste neodpadli. Raz mi jeden pacient odpadol a ja som spanikárila. Myslela som si, že som mu do žily stlačila vzduch."
"Srandujete, však?"
Výsledky mali byť na druhý deň. Či už pozitívne alebo negatívne. Budú na druhý deň, aj keby vojna vypukla. Dosť času obvolať kamarátov a pozvať ich, respektíve poprosiť ich, či by prišli na pohreb. Dátum a hodinu upresnia pozostalí.

Pred dvoma rokmi

Mal som pred trojstou opicou. Skôr ako na mňa zaútočila, hlavou mi prebehla myšlienka usporiadať si život. Aspoň z časti. Z časti sexuálnej, z časti pracovnej, z časti duševnej. Bol to bláznivý nápad.
Dni som prespával a pod rozsvietenými pouličnými lampami Starého mesta pátral po sebe samom. Prihovoril som sa JEJ, JEMU, IM a nechal som im priestor, aby sa pýtali. Nútil som ich pýtať sa.
"Budete mi klásť otázky. O mne. Vypytovať sa na všetko, čo vám napadne. Ja si zapíšem odpovede. A ráno, predtým než pôjdem spať, si ich prečítam."
Sedeli sme v bare, pili víno, vodku, viedenskú kávu a ON, ONA, ONI sa ma pýtali. Alebo sme sa prechádzali nočnými ulicami. Odpovedal som a hneď som si svoju odpoveď zapísal. Niekedy som to robil súčasne, inokedy iba zapísal odpoveď a ticho čakal na ďalšiu otázku.
Boli noci, ktoré som s NÍM, ŇOU, NIMI len presedel. Nepili sme víno ale vodku a viedenskú kávu sme nahradili Red-Bullom. Slnko sme vítali rituálom vŕzgajúcich strún JEJ, JEHO alebo ICH postele. A tieto nemé, vodko-redbullové noci postupne vytlačili noci s otázkami. JEJ, JEHO alebo ICH meno sa mi vymazávalo z pamäte rýchlejšie ako ICH tváre a za mojim menom sa ukrýval panák. Bezduchý, do života málo zaľúbený igráčik.
Proces sebapoznania bola zbytočná strata času, v ktorej sa môj mozog obmedzil iba na ovládanie pohybu nôh, rúk a hlavy. A ako bonus som v poslednej fáze sebapoznania začal svoje ústa považovať za ďalšiu intímnu partiu. Sebapoznávacími dňami, mesiacmi, či vlastne to boli dva roky, som zrejme len brzdil evolúciu, párkrát rozdelil to, čo Boh spojil, alebo obrátil zopár neidentifikovaných na homosexuálnych. Nemalo význam spoznať seba samého.
Skončil som s tým v jedno ráno o pol šiestej. V ICH posteli som už hodinu nemal čo robiť a poslednú cigaretu sme spoločne vyfajčili pár hodín predtým. V ICH sprche som zo seba zmyl vôňu ICH tiel a nechal v odtoku zopár odumretých vlasov. Potichu som sa obliekol a hlučne zatvoril za sebou dvere. O pár minút som stál v mojom byte. Bolo v ňom nádherné ticho. Ja, jemne hrajúci motor chladničky, drobné červené svetlá OFF statusu čiernej techniky a príjemný chlad vystupujúci z dlaždíc do mojich chodidiel.
Ten deň som už nechcel prespať. Musel zmarený proces poznania seba samého. Kávou, sódou s citrónom, upratovaním a odpovedaním na hromadu mailov. Aj na mail od Miša. Toho z Mierového námestia. Intelektuála s HIV vírusom, ktorý mal vlastný program, ako zbaviť svet hlúpych vrátane mňa. Podľa mailu sa svet postupne zbavoval jeho.

Pred pár týždňami

Sedel pri otvorenom okne a čítal knihu. Mal ich stovky. Z podlahy vyrastali komíny kníh, dve po plafón vysoké knižnice boli prázdne.
"Príde si po ne kamarát. Vlastne ex. Nechal som mu ich. Všetky."
Položil knihu na parapetu okna a s vystretou rukou podišiel ku mne. Stál som medzi dvoma knihokomínmi a s otvoreným ústami sledoval vychudnutého chalana. Mišo mal spadnuté líca, vlastne nemal líca, bola to len koža, ktorá zakrývala dutiny a kosti. Dominantou jeho tváre sa stali chorobne vypúlené oči.
"Aaaako?" koktal som, "všetko v poriadku? " Dlhšia prestávka, v ktorej sme si premeriavali postavy, podobne ako pri prvom stretnutí na Mierovom námestí. "Asi nie, však?”
"Pribral si. Mal by si cvičiť, inak ti to brucho prerastie cez hlavu. A všetky buzny sa ti budú posmievať, macko," prešiel popri mne, vyšiel z izby a zamieril do kuchyne. "Dáš si kávu?"
Necítil som sa dobre. Ten byt, Mišov výzor, akoby rúžom primaľovaný klaunovský úsmev na jeho tvári, knihy na podlahe po celom byte, obrazy strhnuté zo stien a zabalené v papieri, v kuchyni na stole dva otvorené kufre - jeden plný, druhý poloprázdny. A vzduch? Divný. Dráždil mi sliznicu a slzné kanáliky. Bol rozlúčkový, ale nie dovolenkovo. Nie pre lepší život vo vysnenom meste, s vysneným partnerom. Rozlúčkový pre definitívne zbohom.
"Môžem si zapáliť?" sadol som si na jeden z knihokomínov v kuchyni, odpil kávu zo šálky s obrázkom dúhy – v strede dúhy biely nápis Gay pride Bruxelles. Neodpovedal. Zapálil si a podal mi zapaľovač.
"Prečo si mi vlastne napísal? Prešlo skoro päť rokov, ak nie aj viac," spýtal som sa.
"A spomenul si si, ktorý z Mišov ti píše?"
"Hej, na Mierovom námestí som sa stretol len s jedným a na to sa nedalo zabudnúť, keďže...."
"Odchádzam do Španielska," skočil mi do reči, "kamarát mi tam vybavil miesto vo výbornom sanatóriu. Špičkoví odborníci, vysoká kvalita starostlivosti a nemusíš sa pozerať do vystrašených tvári doktorov, ktorí sú vysratí z toho, že sa ťa musia fonendoskopom dotknúť. Sme tu veľmi zaostalí. Všetci. Bojíme sa bez vzdelania. Bezmyšlienkovito. Namiesto tolerancie sa učíme ohovárať a z ohovárania žijeme a plodíme ďalšie predsudky," rozrečnil sa, ako keď mi na prvom stretnutí vysvetľoval plán boja proti stupidite.
Spod jedného kufra vybral brožúru. Podal mi ju, sadol si na vedľajší kniho-komín a ako som v ňom listoval, prekladal mi text do slovenčiny a ukazoval, ku ktorému obrázku patrí ten a ten text. Na chvíľu stíchol. Cítil som, že ma pozoruje a bál som sa otočiť hlavu jeho smerom. Bál som sa tých očí živej podobizne smrti.
"Môžem ti prejsť prstom po tvári?" Natiahol ruku a ukazovákom mi prechádzal tvár z profilu. Od čela až po bradu. Z očí sa mi spustili slzy, dopadali na brožúru a rozmazávali text.
"Prečo si sa mi ozval? Nikdy sme k sebe nič necítili. Nemal som ťa rád a naopak. Posmieval si sa mojej veľkej hlave a zaradil si ma do programu likvidácie hlúpych ľudí. A teraz mi prechádzaš prstom po tvári."
"Lebo sa ti chcem ospravedlniť. Iba tebe. Ako jedinému. Čítal som tvoj blog. Každý tvoj príspevok. Čítal som to dookola. Písal ti komentáre a ty si vždy ďakoval. Si taký istý ako ja. Zvedavý, odvážny. Nebojíš sa ľudí, len im menej dôveruj. Ver sám sebe, nezničíš sa, ako som to urobil ja. Pozri sa mi do očí. Prosím. Pozri sa na mňa."
Utrel som si slzy a urobil o čo ma žiadal.
"Sľúb mi, že neurobíš tú istú chybu ako ja. "
Pokýval som hlavou na znak súhlasu a sklonil som ju dole. Nevnímal som jeho odchod do izby. Vrátil sa o pár minút, v ruke držal hrebeňovkou zviazané papiere.
"To je môj príbeh. Môj rukopis. Prečítaj si ho. Chcem vedieť tvoj názor. Chcem, aby si vedel, v čom všetkom sme si podobní. Vo mne budeš spoznávať seba."
Otvoril som ho na dvadsiatej kapitole s názvom „Vrátim sa, ale múdrejší.“ Na dvoch stranách opisoval pocity z New Yorku. Opisoval lokality, ktoré navštívil, ľudí, s ktorými sa dal do reči, a na záver úvodu opísal jeho, pána nebožského.
"To je ten, od ktorého si to dostal?"
"Áno. Je tam viac kapitol o ňom a o mojom začiatku konca. Prečítaj si to doma. Teraz sa musíš venovať mne. Nemáme veľa času a navyše sa trocha hanbím."
"Kedy odchádzaš?" odložil som rukopis na podlahu a dopil zvyšok kávy.
"O dva dni. Chcel som ísť ešte domov, ale rozmyslel som si to. Načo? Nie som tam vítaný. Mama mi raz za čas zavolá, ale sama nevie, čo mi má povedať. A mňa to strašne ničí. Zomriem sám, v cudzej krajine."
"Bojíš sa?"
"Nebojím, len stále nie som na smrť pripravený. Mal som ešte veľa plánov. A bolo by to všetko jednoduchšie... kurva, všetko by sa ešte dalo stihnúť, keby..." rozrušenosťou zvyšoval hlas.
"Keby čo? Čo sa deje, Mišo?"
"Je mi zle, choď domov, prepáč mi, všetko mi prepáč, ale choď domov, je mi zle, musím si ľahnúť. Pospať si. Mám ešte veľa práce. Aj baliť. Všetko. Odíď. Čítaj si. Knihu nechceš niektorú? Je ich tu veľa. Nemám ich kam dať a nebudem si ich brať do Španielska."
"Mišo, ideme na pohotovosť?" prekričal som ho.
Chytal do ruky knihy z knihokomínov a podával mi ich. Keď zbadal, že ich odkladám na iné kopy, bral ich do náručia a ukladal do poloprázdneho kufra.
"Zober si aj šálku. Ja si kúpim v Španielsku novú. Nie, načo, v sanatóriu dostanem. Zober si to. Knihy. Odíď. Príde. O chvíľu príde a nemôže vedieť, že si tu bol. Mal by som problém. Je veľmi žiarlivý."
"Mišo, kurva, zavolám doktora," vybral som z tašky mobil. Priskočil ku mne a vytrhol mi ho.
"Nie, netreba. On príde o chvíľu."
Jeho a môj krik prerušil buchot vchodových dverí. Mišo prestal pobehovať po izbe, podišiel ku mne, vrátil mi mobil do ruky a prstom na ústach mi dával signál, aby som bol ticho.
"Prišiel," šepkal, "poďme na balkón. Tam nás nenájde," začal ma ťahať za ruku.
"Nejdem na žiadny balkón, nebudem sa skrývať ako malé decko. Čo sa deje?" chytil som ho druhou rukou za jeho a nepustil ju.
Ten, ktorý prišiel, stál na prahu dverí a pozoroval nás. Mal okolo 50 rokov. Šedivé vlasy a fúzy. Bol chudší, menší a menej vystrašenejší než ja. Usmial sa.
"Nestraš ho, Miško," povedal pokojným hlasom, "už si zbalený?"
"Ešte nie, ešte musím pár veci pobaliť a po knihy si príde ten debil, ktorý ma odkopol. Bol som s ním raz na rande. Mal strašne veľkú hlavu a bol strašne hlúpy. Na námestí. A on chce moje knihy. Písal mi mail, že dnes sa po ne zastaví. Ale ty už musíš ísť domov."
Posledná veta patrila mne, tie vety pred ňou boli o mne. Vyprevadil ma TEN pán so šedivými vlasmi. Predtým než za mnou zatvoril dvere, musel som sa ho spýtať. Zvedavosť mi kričala z tváre.
"Je to zlé. Rapídne sa to zhoršuje.Nezvláda to."
Dvadsiateho mája vyšlo slnko v Bratislave približne o piatej hodine. Mišo stál na parapete takmer pol hodinu a čakal. Približne o piatej hodine ráno sa mestom rútila sanitka, policajti a požiarnici. Slnko a Mišo však boli rýchlejší. A najrýchlejšia bola jeho smrť.

Dnes do rána a 24 hodín po

Východ slnka v Bratislave som nakrúcal kamerou. Od okamihu odobratia vzorky krvi až do druhého dňa som žil bez života. Vyfajčil tri škatuľky cigariet a ešte raz urobil zoznam možných prítomných na mojom pohrebe.
Neistota a netrpezlivosť ma zabíjali. Obhrýzli nechty na všetkých prstoch a vytrhali niekoľko stoviek vlasov. Keď som videl, že spoza oblakov sa derie slnko, zobral som kameru s otázkou "čo ak je ten východ posledný"?
Čakal som, kým ma zavolajú a pár minút myslel na Miša. V jeho rukopise som nachádzal seba samého. Odvážneho, neviazaného, skákajúceho z jednej sexuálnej príležitosti do druhej. A teraz sedím v čakárni, zbabelo, ponížene, prosebne. Potrebujem počuj z každej strany, z každých úst, zo všetkého, čo otvorím: „Neboj, dobre to dopadne.“
No všade ticho. Nikto naokolo, iba myšlienky poloblázna víriace v čakárni spolu s vôňou čerstvo pokosenej trávy.
Sestrička sa tvári neutrálne. Ani dobre – ani zle, asi ten najhorší výraz tváre, ktorý človek dokáže vymodelovať. Neutrálny anjel - ani z neba, ani z pekla - realista zo zeme.

"Nech sa páči,poďte dovnútra."