adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Obesená mačka s modrými pazúrmi

Štvrtok

Od toho jarného dňa, kedy mi Zuza vyznala svoju lásku, ubehol rok.
Napísala mi mail, v ktorom sa ospravedlnila za to, že sa do mňa
zaľúbila a pridala dva vtipy o levoch. Nezasmial som sa ani na jednom, ale ospravedlnenie ma pobavilo.

Stretli sme sa vo štvrtok. Miesto: môj byt. Čas: 16.00.

Bola presná. S dobošovými rezmi v bielej krabici a vínom v Tesco taške.

"Mal si vtedy hrozné vlasy a tvoja tvár tiež nebola žiadna výhra, ale
musel si ma tak drsno poslať do riti?"

Bola úprimnejšia a celkovo z nej vyžarovala vyššia dávka sebavedomia ako naposledy. Ostatný rok bola v Anglicku. Podľa jej slov sa vrátila s výstrednejším oblečením, dlhmi, novým priateľom a väčšou chuťouusadiť sa v Bratislave.

"Musel. Alebo si chcela nepríjemný vzťah?"

"Možno jeden taký mám. Mám sen o mačke. Znamenie. Musíš mi poradiť.Nepýtaj sa, prečo práve ty. Rozhodla som sa. Zajtra večer ťa s ním
zoznámim."

**

Sobota nadránom

Kráčali sme po zmoknutej ulici. Chytila ma pod pazuchu a na pár sekúnd a za "jazdy" na mňa pozrela. .

"Mlčíš. Je to dobré znamenie?"

"Som unavený. Je pol tretej a posledných päť a pol hodín som nepočul nič iné iba divný prízvuk a do toho zopár pesničiek z diskotéky."

"Nepáčil sa ti, však?"

Nepáčil nebolo správne slovo. Jej priateľa bolo príliš. Príliš veľa,
príliš smutne, príliš nevkusne, príliš smradľavo, príliš dotieravo.
Príliš lenivo, príliš závisle, príliš nezodpovedne. Trojročný pobyt v
Čechách a polročný v Anglicku zanechali hlbokú ranu v jeho akcente. Afektovaný čechizmus krížený s chladným anglickým pseudoprízvukom.

"Ani výsledky testov nemáš väčšinou hneď. Potrebujem spánok."

"Môžem ísť spať k tebe?"

Spal som na gauči a Zuza na posteli. Nemám rád cudzích ľudí v mojej posteli a moja posteľ nebola nadšená neznámymi krivkami. Votrelcovi nedovolila zaspať. Zuza nebola výnimkou.

"Máš hroznú posteľ," zhodila paplón na podlahu a sadla si.

"Nie si zvyknutá. A moja posteľ tiež."

"Ani jeden z nás nespí. Tak čo? Čo si myslíš?"

"Myslím o čom?" V prvej sekunde mi vytvorená atmosféra vnucovala myslenie na mnohé veci.

"Predsa o ňom. Prečo by som ťa inak volala von?"

Zahmkal som, naťahoval ruku a vo vzduchu lapal po zapínači stolovej lampy. Chcel som sa jej pozerať do očí. Pre efekt úprimnosti. Hovoril som stručne. Pár vetami opísal jej frajera z môjho pohľadu "príliš".

Zachvela sa, zdvihla paplón z dlážky a prehodila cez chrbát. Chvíľu
rozmýšľala a pramene vlasov lemujúce jej tvár si rukami začesala za
uši.

"Chcela som, aby si bol úprimný. Ale.."

"Ale chceš, aby som sympatizoval."

Začala sa prechádzať. Od postele k oknu a späť.

"Čo ti na ňom vadí?"

"Na ňom všetko, na tebe mi vadí on."

"Žiarliš na neho?"

"Ale prosím ťa."

Otvorila okno a zapálila si cigaretu. Po pár šlukoch sa spýtala, či smie.

"Neposlal som ťa vtedy preč preto, aby si bola nešťastná s niekým iným."

"Ó, aký ohľaduplný terorista," vyhŕkla s adrenalínovou dávkou, "ako vieš, že som nešťastná?"

"Fajčila by si v izbe iného chlapa, keby si šťastná? Čo si vlastne
chcela počuť?"

"Že nemrhám s ním čas ako ty mrháš sám sebou," zatvorila okno a hodila sa na posteľ.

"Tak potom mrháme obaja."

"Poďme spať," odvrkla.

Vedel som, že sa jej to nepodarí. Bude premýšľať. Striedavo. Raz v
sede na posteli, potom si ľahne na pravý bok, potom na ľavý. Na
chrbát. Bude si odfukovať ofinu z čela. Omotávať si jeden z dlhších
prameňov okolo prstu. Neskôr húžvať perami. Vynechajúc hry s vlasmi, robil som na gauči to isté.

**

Pondelok večer

Zuzine posledné slová sa mi dookola premietali v hlave. Atakovali
každú čo i len dvojslabičnú myšlienku. Mrháš sám sebou. Vykradla
všetky moje odžité roky. Vpustila do mňa tetu Zbytočnosť. Slov, rád,
vzťahov, vypadnutých myšlienok. Pocit vypreparovaného prachom
vyzdobeného dravca. Na príťaž živým, nechcený mŕtvym.

"Sedím tu dve hodiny, kde beháš?" Sedela na lavičke pred vchodom.

"Aspoň si mohla rozmýšľať."

"Nebuď útočný. Prišla som sa ti ospravedlniť."

"Hanbím sa, keď sa mi niekto ospravedlňuje."

"Si naozaj divný. Prepáč, že som vrieskala. Strašne som chcela, aby ti bol sympatický. Aby si mi povedal, že sa tešíš so mnou. Ale veď ja sama neviem, či sa teším. Ten sen neodišiel. Nebezpečenstvo trvá."

Za ospravedlnenie som jej daroval fľašu vína. Napriek zlej skúsenosti sa pozvala do mojej postele. Utekala pred vlastnou, v ktorej ju trápila mačka zo sna.

**

Utorok ráno

Zo spánku vydávala stony. Nepravidelne. Niektoré dlhšie, iné s
nezrozumiteľnými cudzími slovami. Odkopávala perinu. Prechádzala sa po izbe a nereagovala na otázky. Krútila hlavou, ako keď niečo
kategoricky odmietate. Zastavila sa pred gaučom a zadívala sa na obraz nad ním. Lúskala prstami a ľahla si späť do postele. Do rána sa to zopakovalo trikrát. S lúskaním pred televízorom, skriňou a počítačom.

"Ten lúskajúci nočný rituál bol podľa nejakej indiánskej tradície?"
spýtal som sa jej pri raňajkách.

"O čom točíš?"

"V noci si behala po izbe a lúskala prstami pred telkou, kompom,
rolldorom. Čakal som, že mne sa pokloníš," uťahoval som si z nej.

"Mala som zas ten blbý sen."

"Je čas, aby si mi o ňom povedala viac."

Obviňuje z neho svojho otca. Bola v maturitnom ročníku, keď jej
zomrela mama. Otec vtrhol opitý do triedy a zreval: "Mater ti zdochla,
tak sa po škole nekurvi a prídi domov."

"V ten deň som pojedla tabletky všetkých farieb. Plakala. Ostrihala si
vlasy. Vystrihla fotra zo spoločných fotiek. Prišiel nadránom. Nadával
mi a strelil dve facky. Povyhadzoval mamine šaty zo skrine a pálil ich
na dvore. Nakoniec do ohňa hodil jej mačku. To mňaukanie ma dodnes pichá pri srdci. S horiacou srsťou vybehla z ohňa. Bola však v šoku. Dezorientovaná. Chytil ju, zlomil jej väz a hodil späť. V nočnej košeli som ušla k babke."

Rozprávala bez emócií. Nedramatizovala dej. Natierala si nutelu na
chleba. Zlizla z nožíka zvyšky čokoládovej nátierky a pokračovala.
Rovnakým modusom.

"Naposledy som ho videla na pohrebe. Mal modré sako a pod ním červenú saténovú košeľu. Vianočná guľa v čiernom mori. V polovici prerušil farára vyzváňajúcim mobilom. Nebral ohľad na nikoho. Svoju účasť zaklincoval pozdravom, že iba kurvy za kurvou plačú."

Vonku sa rozpršalo a mrak, ktorý odpálil slnko, pomohol dotvoriť
atmosféru tmavého príbehu.

"V noci po pohrebe sa mi to prisnilo prvýkrát. Stojím v miestnosti
plnej truhiel. Na vrchnej zárubni dverí visí obesená mačka s pazúrmi
namaľovanými na modro. Keď ju podliezam, poškriabe ma na chrbát.
Dostávam sa však vždy do rovnakej miestnosti. Utekám, podliezam, no stále to isté. Ako škrečok utekajúci v kolotoči."

"A to lúskanie?"

"S tým som začala pred skúškou z anatómie. Lúskala som si pre
vydolovanie toho, čo mi vypadlo z hlavy. No vylúskala som si akurát
vyhadzov zo školy. Bolo to ako plánovaná samovražda, ktorá sa podarila na polovicu. Skántrila psychiku a potom zdupkala."

Vrátil som sa v spomienkach k starej partii. Boli sme divná partia.
Irónia a škodoradosť nás zoznámili a vytrvali v nás, kým sme postupne nevypadli z kola von. Zostalo len servus. Ako sa máš? Čo nové? Počasie je hnusné. Neskôr ani servus a pominuli aj vety o počasí. Prišli sme o mnoho príbehov. Vlastných. Možno pre všetko čo zažila Zuza, ja a ostatní sme utekali k spoločnosti I&Š s.r.o. a blokovali úprimnosť k vlastnému ja.

"Ten sen musí niečo znamenať. Že robím niečo zle. Aj keď ma týra,
viem, že ma chce varovať. Sníval sa mi pravidelne predtým, než som ti povedala, že ťa milujem. A teraz som paralyzovaná. Lebo som s frajerom šťastná. Ale dobre vieš, že som naivná. A zrejme neviem odlíšiť naivitu od šťastia."

Začala sa prehrabávať v kabelke prehodenej cez stoličku. Vybrala z nej Marsky. Ponúkla ma.

"Sú odporné. Ale môj dedo ich miloval. Ja som milovala deda, a preto dnes milujem aj prechádzky v prírode."

Vyložili sme si nohy na stôl. Medzi nutelu a taniere s kôrkami chleba.
Fajčili sme v tichosti. Za zatvorenými oknami, v dymovom akváriu bez kyslíkovej bomby.

"Každá mama by mala zomrieť do druhého roku života dieťaťa,"
pohojdávala sa na stoličke, "potom by deti mala vychovávať Robot matka 2015. Taká, ku ktorej by si nemal právo nadviazať citové väzby. Ani by si nechcel. Plnila by naprogramované funkcie a ty by si netrpezlivo čakal na povolenie opustiť jej plechové lono."

"Máš pravdu. Nemôžeš však chcieť, aby každý prežil to isté, čo si si
prežila ty. Nebola by si pre nikoho zaujímavá. Nik by ťa nikdy
nepočúval. Si originál. Citlivý. Pre mnohých isto nenahraditeľný."

Chcel som s ňou stráviť zvyšok dňa. Možno aj ten ďalší. Jej
rozprávanie prinieslo časť depresie, v ktorej potrebujete prítomnosť
toho druhého. Stačila fyzická. Ale nepretržitá. V tej depresii sme
boli obaja.

**
Utorok na obed

Obedovali sme v pizzerii na terase. Nebol to dobrý nápad. Spoločnosť okolo sediacich ľudí vnášala samotu. Venovali sme im pohľady z očí do očí. Odvracali sa. Boli sme precitlivení a domýšľaví. Dotknutí aj odletom muchy zo soľničky.

"Nemôžem na nich tak čumieť. Skapú z očí," skonštatoval som.

"Nevadí. Ja som skapala dávno a žijem. Nažerú sa, prežijú a budú spokojní."

Zo slovenskej imitácie pravej talianskej kuchyne sme si odniesli
nepokojný žalúdok, rýchlochôdzu do môjho bytu a dlh na prepitnom. Bolo to hnusné žrádlo alebo okolitá spoločnosť, ktoré nás prehnali k
záchodovým výčitkám a sľubom.

"Niečo na úplne vypálenie," štrngla do pohárika na stole, keď som
vošiel do kuchyne. Bol prichystaný pre mňa. S domácou hruškou v sebe. Vo mne. Repete. Ďalšia hruškovica a k nej dovoz z Holandska. Účinky a sex.

Na chrbte kvapky potu. Nestekali zo mňa na plachtu. Užívali si to so
mnou. Trvalo to dlhšie ako obvykle. Intenzívnejšie. V istých chvíľach o nebola iba ona. Boli to cudzie tváre. Vybavovali sa pri zatvorených očiach. Pri prvom vniknutí. Chceli mi niečo vyčítať. Oslovovali ma menom. Kričali: zradca. Ona vzdychala. Nepoľavil. Tvrdo postupoval.

Škriabala ma na chrbte. Na zadku. Zahryzla sa nechtami do chrbta.
Jazykom prechádzala po lícnych kostiach. V dávke alkoholu, trávy a nadržanosti chcela všetko. Orál. Anál. Dohrýzla mi gule. Zodrala žaluď v sebe. A ja som sa smial. Zotročil jej prsia. Necítil silu v
dlaniach.

Buď sme sa predvádzali jeden pred druhým, alebo ja v nej zabúdal. Na všetko, čo bolo pred ňou.

Poničené genitálie a Marska. Doteraz posledná v mojom živote.

Ležala na zemi. Bála sa mojej postele. Zaspala.

**
Utorok podvečer

Zobudil som ju. Ešte opitý. Osprchovaný. Zahrešila. Rukami si
prechádzala po tvári a poprosila o pohár vody. Do kúpeľne kráčala
veľmi opatrne. Akoby som ju znetvoril. Sťažovala sa na studenú vodu a čaj, ktorý som uvaril. Premeriavala každú vec v byte. Hľadala výplň
ostatných hodín.

"Urobili sme ..," zahľadela sa na kaktus na parapete, "tie koláče?"

"Nie, nestihli sme."

"Chcem kávu. S cukrom. Bez mlieka. Dvojitú dávku. Kávy. S cukrom. S jednou dávkou cukru." Rozprávala mechanicky. Ako keby ma automat na kávu prosí o kávu.

"Pochopil som."

Zaspala ešte dvakrát. Ešte dvakrát som varil kávu s jednou dávkou
cukru. Bolo osem hodín večer a zrazu sme sa pred sebou hanbili.
Stratili slová. Pýrili sa pri vzájomných pohľadoch. Pohľady smerovali
do odlišných kútov.

"Poďme na vzduch. Potrebujeme ho obaja."

Prechádzali sme sa Starým mestom. Popri baroch, v ktorých sa ten pobil s tým. Tá zamilovala do toho. Pracoval ten a ten. Tragická nostalgia zakončená gýčovito "nič nebude také, aké bolo". Zašli sme do nákupného centra. Pre ostatných nafetovaní. Pre nás nešťastne veselí.

Ona si skúšala mužské košele a kravaty. Ja som na seba naťahoval
ženské šaty a náramky. Skúšala na mne rúž tej a tej svetovej značky a namaľovala mi nechty. Každý inou farbou s verdiktom, že jej sa ani jeden nepáči.

Tam, kde predávali hudobné nástroje, sme si zahrali na bubnoch a
varhany. Tam, kde sa predávali knihy, podpisovali sme sa do nich
autorovým menom. Kde predávali Adidas, pýtali sme sa na Nike, kde
predávali kurča z Kenntucky, žiadali sme Big Tasty.

"Fajný deň," vytiahla z kabelky Marlborky a jednu mi podávala. Stáli
sme na zástavke a čakali na autobus. Každý na ten svoj.

"Dnes už asi u mňa nebudeš spať?"

"Možno dnes, ale o rok, o dva."

Vyfúkli sme dym obaja naraz. Proti sebe.

"Rozídem sa s ním. Predám domy, kúpim si byt. Pôjdem zas na školu," vrátila sa k pôvodnej téme, "mám sa s ním rozísť?"

"Nie," odpovedal som. Hlava jej sklamane klesala nadol. "Buď s ním kamarátka. Ale na diaľku. Píšte si listy z rôznych kútov sveta.
Posielajte si pohľadnice, esemesky, horoskopy na deň. Chceš, aby tvoje deti mali sny o obesenej mačke? Alebo si ich plánuješ vystrihnúť z plechu?"

"Nie!"

"Tak sa podľa toho zariaď."

"Zostanem sama."

"Veľa je samých. Neboj, tam Hore alebo Dole to nakoniec zariadi tak, že sa všetko spáruje. Ja tomu verím. Ver aj ty."

**
Streda o dva mesiace

"Koľko má rokov?" sedel som na terase, užíval si výhľad na Bratislavu a hladkal mačku Elzu. Miloval som terasu Zuzinho nového bytu - ten výhľad - mačku Elzu. Zuzu som mal rád.

"Tridsať. Robí na záchranke. Rodičia mu zomreli pri autonehode.
Vychovávala ho babka. Je vysoký, má krásne oči. Také veselé. A keď uvidíš ten úsmev. Skoro som sa posrala."

"Nepreháňaš? Posrať sa z úsmevu? Vedel by som sa aj z iných vecí."

"Však počkaj, keď mu ho uvidíš."

"Otázka je, čo pod tým ho myslíš?"

Záchranca zo záchranky sa usmieval. Nebol to však úsmev pre zvyšok môjho život. Stačila jedna noc. V trojici.

"Nemám ti nikoho dohadzovať?" spýtala sa, keď záchranár ráno odišiel.

"Nie. Prisahaj. Radšej dvakrát, aby som si bol istý, že si pochopila."

"Prisahám, prisahám."

Vyšli sme na terasu. Výhľad bol stále rovnaký. Predsa však o niečo krajší.


pre usporiadaný život | stály odkaz

Komentáre

  1. :)
    "Neposlal som ťa vtedy preč preto, aby si bola nešťastná s niekým iným."

    chalaň, chalaň, ľúbiš sa mi stále viac, až ma z toho oziabe... ani ti nepoviem čo.
    publikované: 27.09.2011 12:30 | autor: Surrnerealna (e-mail, web, autorizovaný)
  2. :-)))
    a čo ťa oziabe???:-))
    publikované: 27.09.2011 20:51 | autor: chalan (e-mail, web, autorizovaný)
  3. :)
    Nepoviem ! By si bol namyslený a to sa tu na blogu vôbec nenosí :)
    publikované: 28.09.2011 12:40 | autor: Surrnerealna (e-mail, web, autorizovaný)
  4. :-)
    čože??? ja som sem taký už prišiel, to mi hovoríš až teraz, že nie som in???:-)
    publikované: 28.09.2011 13:06 | autor: chalan (e-mail, web, autorizovaný)
  5. Dohadzov
    sa s ním stretávam

    ľudia okolo majú dobrú vôľu
    publikované: 28.09.2011 15:15 | autor: krišpin (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. :)
    Keby si si radšej sociálne siete kontroloval, nech ti to môžem bez zrakov vysvetliť! Hanblivá som.
    publikované: 28.09.2011 17:33 | autor: Surrnerealna (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Tys
    že hanblivé ?
    ale kto by to bol povedal
    publikované: 28.09.2011 17:50 | autor: krišpín (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. kriš,
    isteže som, kde si ty vzal opak? to iba zlé jazyky iné o mne tvrdia!
    publikované: 28.09.2011 18:20 | autor: Surrnerealna (e-mail, web, autorizovaný)
  9. Ale to nemám
    od zlého jazyka, takoj sa mi zdalo
    no kto by to bol pomyslel
    publikované: 28.09.2011 18:44 | autor: krišpín (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. čo na to povedať?
    vieš, že som požieračka kníh? Jednu, s obsahom a takýmto pútavým príbehom, písaným tebou, by som chcela v jednu zimnú dlhú noc čítať....
    publikované: 30.09.2011 20:40 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, neautorizovaný)
  11. to vasilisa
    vdaka:-))) no snad sa raz objavi na pultoch aj moja kniha, uvidim:-)))
    publikované: 03.10.2011 23:01 | autor: chalan (e-mail, web, autorizovaný)
  12. ahoj,
    budem trpezlivá. Len aby som potom vedela, že je tebou napísaná
    publikované: 03.10.2011 23:19 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  13. :: taký blízky text to je
    neverím, že som ťa až teraz objavila..
    publikované: 06.11.2011 08:00 | autor: Bublinka (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014