adam j. pallo

Mať v dnešnej dobe depresie je bežné ako vykonávať základné ľudské potreby. Ľudia si na ne zvykli, boli tu predtým a budú tu aj potom, len sa bude o nich ešte viac hovoriť a čoraz viac ľudí bude svoje zlé nálady ospravedlňovať depresiou. Možno v depresii niekomu vynadáte do primitívnych, možno v depresií niekomu ukradnete posledných desať korún  a možno niekoho zabijete, lebo ste mali depresiu. Nebude to alkohol, nebude to psychická pomätenosť, bude to depresia, ktorá spôsobila to, že ste vyvraždili celý svet a k tomu zopár vami nájdených Marťanov. Odhodíte zakrvavený nôž, zapálite cigaretu a celou silou hodíte mobil o stenu. Aj tak už nemáte komu zavolať a povedať,  ako vám je, ľudovo povedané,  „na piču“.

Sebaľútosť, ktorá sa u mňa držala dva dni, predsa len povolila, nedovolila mi vyvraždiť celý svet, vraziť rozbitú fľašu do hrdla a podrezať si žily na rukách . Nedovolil jej to pud sebazáchovy a moja samoľúba vlastnosť. Mám sa až príliš rád na to, aby som sa zabil a myšlienky na smrť som radšej kládol do úst iným hrdinom mojich filozofických úvah o smrti, ktoré si mohli prečítať smetiari, ak sa k tomu dostali.

A ešte niečo vyplašilo sebaľútosť.

„Ahoj. Nejako si opeknel, zmužnel.“ – nevedel som, či to hovoria ku mne pomaranče, v ktorých som sa práve prehrabával v obchode, alebo je to výplod mojej fantázie. Správna bola možnosť C. Bol to človek.

Nie je to divné, že nakoniec Vás zo všetkého dostane človek? Máme v sebe dosť síl pomôcť tomu druhému, ale nechce sa nám, máme depresiu, tak načo sa zaoberať niekým druhým.  Málokedy sa vieme povzniesť nad seba a myslieť na niekoho iného. Ja som taký istý. Skoro nikdy nikoho nechválim, nedávam komplimenty, nekupujem kvety a neberiem si letáky, ktoré mi dávajú do rúk na ulici vysokoškoláci, ktorí v zime „stepujú“ a preklínajú každého, kto ich pošle do riti, neuvedomujúc si, že im je ukradnutá celá akciová ponuka firmy Olympus, že sa chcú zbaviť tých primitívnych letákov a prepiť peniaze na nejakej študentskej diskotéke.

Otočil som svoju pozornosť od pomarančov a pozeral do oči manželovi zo zúfalého manželského páru. On bol správna možnosť C. Bolo to najmilšie a zároveň nejteplejšie, čo som za posledné dni počul. Bola to posledná smrteľná rana pre vyprchajúcu sebaľútosť , rana, ktorá ma vrátila do optimistického normálu.

Nevidel som ho od orgií s jeho manželkou a ich spoločnými kamarátmi na ich chate. Nemal som záujem. Chcel som začať nový život a nahovárať si iné sračky do hlavy.

„Ďakujem. Tiež vyzeráš dobre.“ – vyzeral ako naposledy, takže som neklamal, ani zbytočne nepreháňal.

„Nejdeme na kávu?“ – bol sám, ja s pomarančmi. Mal chuť na kávu, ja tiež. Chcel sa porozprávať, ja som chcel kávu. Chcel si zasúložiť, inak to skončiť nemohlo.

Bol v ďalšej fáze svojho zúfalého manželstva. Fáza oddelených postelí. Žena ho už nemohla cítiť a on nemohol cítiť jej alkoholové výdychy. Dobre vie, že ju nikdy neopustí, i keď rozpráva opak, dobre vie, že nikdy s ňou nebude viesť taký život, aký si predstavoval, vrátane sexuálneho a dobre vie, že svoje povinnosti otca a lásku k deťom nikdy nevymení  za promiskuitného chlapa z Pánskeho klubu.  Žije , pracuje a užíva si, no nikdy nie na úkor svojich povinností.

Keď som schádzal dolu schodmi z jeho bytu, uvedomil som si, že s ním nemám nič spoločné. Nemal som si s ním dokopy ani čo povedať. Popíjali sme kávu, no diskusia nebola žiadna, prehodili sme pár slov o počasí, spýtal som sa na deti, kde boli na dovolenke. Potom bola medzi nami už len sms komunikácia. Pár sekúnd po tom, ako doťukal smsku, som čítal v mojom mobile – „fakt vyzeráš dobre, chcem ťa pretiahnúť, neodmietni, nesklamem.“

Ak bolo jeho manželstvo podobné tomu vzťahu, aký bol medzi ním a mnou, je zrejmé, že to inak ani dopadnúť nemohlo. Asi je fakt, že sex nie je príležitosť ako sa zblížiť aj mimo postele, sex je len príležitosť, ostatné je záležitosť vyššej moci, mozgu alebo peňazí.

Pár kilometrov od Bratislavských hraníc s ostatným slovenským okolím, sa úspešne liečiť bratranec zo svojej havárie, ktorú tiež spôsobila depresia, ako nakoniec vyšlo na povrch, a nešťastná láska, ktorá odišla naspäť do Nemecka. Info o jeho stave som mal od sestry, nebola za ním v nemocnici, ale párkrát sa stretla s jeho bratom, takže vedela podrobný liečebný proces. Auto dali do poriadku a rad prišiel aj na bratranca. Poučený o svojom „malom“ probléme s alkohol, pred farárom odprisahal, že nebude piť. Sľub aj dodržal a pred farárom nikdy nepil.

„Ešte nie je doma. Ale už chodí na rehabilitácie. Možno o tri dni ho pustia domov.“ 

„To som rád, neviem kedy ja prídem, ale tak hádam sa stretneme.“

„Čo inak nové v Blave?“ – prerušila sestra rozhovor o bratrancovi.

„Nič. Nudím sa. Mám veľa peňazí a neviem, čo s nimi.“ – zavtipkoval som.

„SI nájdi frajerku a budeš mať raz dva po nich.“

„Alebo si nájdem bohatého frajera a bude mať on raz dva po nich a moje budú nedotknuté.“

„ale riť natrhnutá.“ – pokračovala v mojej „úvahe“.

Sedel som doma na balkóne a keď som už usúdil, že ani so sestrou si, pre danú chvíľu, nemám čo povedať, rozlúčil som sa.

Večer som sa vybral na internát medzi spolužiakov. Otvorili podnik, ktorý koncom prázdnin vyhorel a každý „družbák“, ktorý v tom podniku minul svoje ťažko zarobené peniaze z rozdávania letákov na ulici, chcel byť pri tom, keď sa bude prestrihovať ohnivo červená stuha k baru plného „ohnivej vody.“

„Ta čo, Pxxx, nevrátiš sa späť na intrák?“ – to bola najčastejšia otázka, na ktorú som odpovedal.

Nechcel som im dávať plané nádeje, respektíve ich vyplašiť svojim comebackom, tak som diplomaticky odpovedal, že ak to bude reálne, prečítajú si o tom na bleskovkách.

Pretancoval som celú noc s babou, ktorá bola o ročník nižšie ako ja. Najskôr sme tancovali v kruhu priateľov, potom v objatí a nakoniec vo vášnivom bozkávaní. Keď dohrala posledná pesnička a tí, ktorí vládali až do konca, sa začali poberať domov, my sme sa vášnivo bozkávali ďalej, kým mi biletár nezačal „klopať“ na chrbát so slovami, aby sme si to šli rozdať inde. Dali sme na jeho radu a rozdali sme si to najskôr u nej na izbe a potom ráno u mňa.

„Myslela som si, že si drevo.“ – poznamenala, keď sa ráno upravovala – „také prihriate drevo, ktoré nevie do koho pichnúť, či do ženy alebo do chlapa, a z teba aký divoch. Nesklamal si ma, ale nečakaj, že teraz budeme spolu chodiť, ja nezachraňujem zlú povesť dobrých milencov. Mám svojich problémov dosť a na vzťah nie som teraz vôbec pripravená.“

Ležal som na bruchu a sledoval som ju cez polootvorené oči. Bola to pekná baba. Mala štíhlu postavu, čierne prefarbené vlasy, plné pery, prsia akurát do dlaní. Starala sa o každú časť svojho tela, ale nestarala sa o druhých.

„Nečakám, že ťa tu uvidím o desať minút a nie ešte, aby si zachraňovala moju povesť.“

„Si sprostý, máš šťastie, že si cením úprimnosť. Stretneme sa o týždeň? Ak budem mať čas, tak si to môžeme zopakovať, mám kopec práce a nebaví ma hľadať niekoho na sex. A ak to bude len medzi nami a nebudeš sa chvastať pred svojimi kamarátmi, budem len rada.“

„A kto potom zachráni moju povesť?“

Rozosmiala sa, nebol to jej problém. Mala svoj sexuálny problém a ten práve vyriešila. Stal som sa jej sex kamarát a ona moja sex kamarátka.

Isté však je, že kým som ju nestretol, neuvedomil som si, že mám aj nejakú zlú povesť. Samozrejme, boli to len reči a dohady, ktoré sa nehovoria priamo a nikto ich priamo nechce povedať, a preto to zašifruje pod termín „zlá povesť“. „Viac sa ma nepýtaj, nič iné neviem, ale dobrú povesť nemáš.“ Nakoniec vyjde beztak najavo, že všetci vedia všetko, len o svojej vlastnej zlej povesti nemajú ani poňatia, podobne ako som bol na tom ja.  

Je dôležité mať dobrú povesť? Asi áno. Len možno systém niekde zlyhal a o dobrej povesti sa nikde nehovorí. Môžu sa ňou pochváliť len vyvolení – Matka Tereza, Bono Vox a iní záchrancovia tretieho sveta  a Beckov hrad. My ostatní, ktorí nemáme poňatia, čo sa vlastne povesťou rieši, môžeme akurát zízať na svet a rátať na prstoch, koľkokrát sa ešte vyspím, s koľkými sa ešte vyspím, kým niekto nezachráni moju povesť.