adam j. pallo

Mal v obľube namýšľať si choroby. Zdedil to po svojich predkov, ktorí zomierali skôr od strachu, ako na následky nejakej zákernej choroby, ktorú vraj prekonávali.

On pokračoval v ich hypochodrických úchylkách a podľa jeho slov prežil štyrikrát vyššiu dávku radiácie, ako u obyčajných ľudí býva povolená, mal dva nádory, ktoré vyliečil s použitím najmodernejšej techniky ľudového liečiteľstva, chorobu šialených kráv a  ohrozenie pohlavnou chorobou.

Bol nevyliečiteľne zdravý, ale nikdy to nedával najavo. Nemal dôvod, lebo rozumu a strachu človek nerozkáže. Bál sa cudzích rúk, slov vychádzajúcich spolu so slinami z úst ostatných, ktorí, pre jeho nešťastie, museli žiť na tej istej planéte ako on. Nenávidel ich.  Chcel sa vyhnúť každému pohľadu, ktorý by do neho vrhol malý kus koka, ktorý je na jeho čiernej listine. Život je život a treba zaň bojovať.

"Nechceš ísť so mnou niekedy na kávu?" - spýtala sa ho kolegyňa. Bola pekná, no miesto jej krásnych kriviek, videl množstvo nepriateľských bacilov, ktoré čakajú na jeho starostlivo chránené bunky. Stával sa bláznom, ktorý si sám v sebe zriadil ambulanciu večne čakajúceho pacienta. 

Dezinfikoval každý milimeter svojho kroku. Trpel ťažkosťami, ktoré sa mu prisnili do rána a od rána ho morili niekoľko dní, kým neprišli iné ťažkosti, ktoré vystriedali tie predchádzajúce. Závislí na svojom zdraví, sa častkrát videl obžratý podzemnými tvormi,ktoré sa cez truhlu predhrýzli k jeho telu.

Vedel, že to musí urobiť. Je to jeho povinosť, na ktorú má právo. Silnejší druh prežije. Chorú ničotu treba vyhubiť. 

Postupne opadal z neho strach. Nebál sa ich. Roky pripravoval svoju sebeobranu a teraz, ako videl tie "chorobmi" posypané ničoty padať na zem, bol konečne vyliečený. Zbavil sa ich. Bezvládne telá polial benzínom a zapálil. Oheň vždy všetko zničí do poslednej bodky. Vyšiel von a pozeral sa na budovu svojho pracoviska, ktorá sa menila na krematórium. 

"Keby bol v našej krajine trest smrti, sám by som ho vykonal." - povedal sudca, ktorý mu pozeral do očí. On nechápal. Ako ho môžu odsúdiť za to, že chránil svoj vlastný život, za niečo, čo je chránené ústavou a on robil predsa pre svoje zdravie len to najlepšie. 

O osemdesiat rokov bol omilostený. Prežil sudcu, ktorý ho odsúdil, niektoré deti bývalých kolegov, ktorých v oný deň zastrelil a mnohé iné historické udalosti, ktorých mohol byť očitým svedkom.

Bol v dobrej kondícii. Váha zodpovedala výške, výzor veku. Pred bránami väznice ho vítal prezident republiky, kotrého meno a tvár nepoznal. Vystriedalo sa ich veľa, kým bol on v base.

"Pane, som nesmierne rád, že Vám môžem ako prvý zablahoželať k vaších  110 narodeninám. Stali ste sa najstarší človek planéty.

Po mnohých rokoch na neho zas útočia ruky a slová ostatných, plné bacilov a vírusov.  Neovládol sa. Schytil kameň a zabil prezidenta. Nikoho sa o nič neprosil, tak k čomu to všetko?

Spoznal skutočnú bolesť, ktorú pocítil prvýkrát v živote. Guľka mu preletela cez temeno hlavy a vyletele cez pravé oko. Nebola jediná, bola však tá pravá, ktorá ho zo všetkého vyliečila.