adam j. pallo

Sedel na hojdacom kresle na verande a pozoroval svojich synov ako sa hrajú.

Bezstarostne pobehovali s hračkarskými puškami a hrali sa na hrdinov vymyslenej vojny, v ktorej padali na zem imaginárne telá.

"Puf,puf, puf..zastlelil som ťa." - kričal mladší brat, ktorému chýbalo už len málo k tomu, aby sa naučil písemenko "r", na staršieho - "padni na zem, nemôžeš sa hýbať, keď si mĺtvy."

"Prestaňte. Prestaňte s tým, nemôžte sa hrať na niečo iné?" - skríkol po nich.

Pozrel sa na prestrašené tváre synov, ktorí odhodili zbrane a rozutekali sa preč od neho. Po lícu mu stiekla slza. Nebolo to prvýkrát. Slzami chcel vyplaviť všetky zlé spomienky, ktoré mu nedávali v noci spať, ktoré ho psychicky gniavili, keď pozoroval svojich synov so zbraňami v rukách.

Ľútosť, ktorá ho pochytila v sekunde po amoku, sa málokedy dala odpustiť. Chlapci boli malí a mozgove receptory si fixovali, čo sa smie a čo nie, čo otecka nahnevá, čo ho poteší.

O päťnásť rokov sedel na veradne a pozoroval okolie. Telesne zoslabnutý si na seba hodil deku, ktorá ho mala chrániť pred útokmi chladného októbrového vetra.

"Otec, rozhodol som sa, chcem byť tým, čím si bol ty." - od malička odvážnejší mladší syn, ktorý sa naučil správne vyslovovať "r", sa naučil, ako správne namieriť, aby sa jeho protivník nepostavil, tak ako to urobil pred rokmi jeho starší brat.

"Bol si vždy tvrdohlavý a nepoučiteľný. Díval si sa na svojho otca, obdivoval si ma celých 15 rokov a chceš urobiť tú istú chybu, ktorú som urobil ja. Existuje slovo, ktorým by som jedným vyslovením zmenil tvoj názor?" - s trasúcimi, od vetra zmodrenými, perami ho prosil.

"Nie." - odpovedal.

Prehltol slzy a bez myšlienok sa zadíval do diaľky. Vybavovali sa mu obrazy, v ktorých sa snažil zachrániť planétu, v ktorých bol hrdinom pre lepšiu budúcnosť krajiny, o ktorej nikdy predtým nepočul. V ušiach sa mu rozpískal odporný zvuk nástrojov, ktorými demonštroval svoj názor, postoj k niečomu, čo mu bolo celý život blízke. Tým druhým, cudzím, však na míle vzdialené.

Prešli tri roky. Sedel na verande a vychutnával si poobednú kávu. Prišli k nemu dvaja chlapi v uniforme. Položili mu do lona vlajku, sňali z hláv barety a s hlbokým smútkom mu oznámili,  že jeho syn padol pre správnu vec, pre záchranu planéty od nepriateľských živlov, pre životy mnohých tých, ktorí o ňom v  živote nepočuli.

Odhodil vlajku na zem a započúval sa do svojho srdca. Plakalo, púšťalo zo seba krvavé slzy. Preklínalo planétu, jej lepšiu budúcnosť a celý vesmír, ktorý sa vysmieval celej hlúpej planéte, v ktorej on stratil nohu a svojho syna.

Pozrel sa cudzím chlapom do očí a pri pohľade na zrecyklované tváre jeho spolubojovníkov, mu pre "lepšiu planétu" puklo srdce.