adam j. pallo

Bolo sedem hodín ráno. Mala byť už hodinu v práci, no ten budík ju zradil ako desať chlapov, ktorí jej v živote vyznávali lásku a nedopriali ani jeden orgazmus.

Zadychčaná dobehla na zástavku, z ktorej práve odchádzal autobus.

"Stoooj, ty blb, čo si ma nevidel, stoooooj." - svojím krikom ho donútila, aby zastavil.

Sadla si vedľa staršej pani, ktorá zamyslene hľadeľa von oknom a v rukách žmolila kapesník. Mlčali. Jedna spomínala na minulosť, druhá sa obávala svojej budúcnosti.

Chcela zavolať do práce, no mobil jej vyzváňal doma na stole. Volali jej, neradi tolerujú meškanie a ona je taká drzá, že ani nezavolá, čo sa deje.

Ospravedlnila sa im. Tvárili sa, že chápu a všetko má odpustené. S úsmevom si odmakala za pokladňou desať hodín. Želala všetkým pekný deň, lebo verila, že iný nemá ani ona.

Pamätala si ju z rána. Sadla si vedľa nej.

"Tá pani je môj anjel strážny, môj talizman šťastia." - rozmýšľala nad staršou pani a venovala jej vycvičený, ale v tej chvíli úprimný, úsmev.

Zhodila zo seba tašku a utekala k nemu. Nemyslela na neho celý deň, ani si neuvedomila, že jej chýbal. Ležal na tom isto mieste, kde ráno. Nehýbal sa, neplakal, nepobozkal ju. Chytila ho do ruky a začala sa s ním hrať.

Hra mala štyri kolá. On vyhral všetky. Ona prišla o frajera, strechu nad hlavou, naj priateľku a prácu.

Neobhájil ju, nezastal si ju, nesnažil sa vysvetliť za ňu, čo by vysvetlila ona. Bezstarostne celý deň ležal a prijímal správy, kým ona makala.

Hodila ho o zem a mlátila ho kladivom. "Prečo všetko mužského rodu musí byť zradca, nenávidim ťa." - kričala na mobil, budík a jedenásť bývalých chlapov, ktorých mala v mysli pred očami.

Na druhý deň ráno zazvonil budík o piatej, tak ako zvyčajne. Počula ho. Dívala sa na neho a na seba spoza okna. Usmiala sa. Chytila sa za ruku starej pani z autobusu a spolu sa vybrali niekam, kam smsky nikto neposiela.