Stál na zábradli mosta a čakal. Netváril sa, že si všíma okolie, i keď v mysli si predstavoval, že okolie si všíma jeho. Tak ako to bolo doteraz.
Bol stredobodom pozornosti len v svojej hlave. Ľudia okolo neho prechádzali, rozprávali sa, smiali sa a nik si nevšimol, že ich stredobod pozornosti je odhodlaný urobiť veľkú vec. Mal to byť jeho záverečný koncert. Posledné vystúpenie pred publikom, ktoré nikdy nebolo, a predsa ho miloval.
Hľadel vpred, nedíval sa dole, ani do neba. Stál tam a uskutočnoval svoj veľkolepý plán.
Plán, v ktorom mala prísť ruka anjela, chytiť ho a povedať mu: "Bolo to úžasné. Bravooo. Nikomu sa to nepodarilo. Si ikona."
Neprišla, nebol.
Celý život bojoval za spravodlivosť, pomáhal uzdraviť zdravých, písal štúdie o ľudskej malichernosti až nakoniec zistil, že bojuje, lieči a píše o sebe, za seba a pre seba.
Bol sám sebou a s nikým iným, lebo nikto iný nechcel byť ním.
Rozpažil ruky, z hlboka sa nadýchol, zatvoril oči a videl ako mu dav tlieska.
"Nie, teraz ich nemôžem opustiť. Ďakujem, ďakujem Vám." - usmial sa na svet a zmenil svoj veľkolepý plán.
Zliezal zo zábradlia a bol šťastný.
Nikto nevolal záchranku, len ľudia si navzájom hovorili: "ako dobre, že na tom moste nikto nebol, keď sa nečakane zrútil."
Komentáre
chalanisko,
to bonnie
uz sa na teba vyladujem,