adam j. pallo

Bol som posadnutý trpezlivosťou a vôňou oných ruží, ktoré spolu s tŕňmi priniesli december. Konečne som sa mohol hodiť do vianočnej nálady, čiernych rukavíc a mnohých pozvaní na vianočné akcie typu večierky, trhy a všadeprítomnú lásku milujúcich obchodníkov, prezlečených v Ježiškovom kroji. Milujem december.

Nenávidim falošné tváre, ktoré mi nalievali najlepší punč na celom priľahlom Hlavnom námesti s neopakovateľnou chuťou zohriatej vody a esenciou divného ovocia, ktoré ovocím bolo možno niekedy v minulom živote pred naším letopočtom. Kde nepostačili nápady obchodníkov s "punčom",  postačila ľudská vynaliezavosť, kamarátov batoh a fľaša domácej slivovice v ňom, a aby deťom bolo veselo, kúpili sme si imelo. Bozkávali sme sa.

Nebolo to najpríjemnejšie. Vyskakoval som ku stropu, na ktorom bolo zavesené a snažil sa ho pobozkať. Môj chabý výkon som zdôvodňoval chabou výškou.

Z egoistického hľadiska som bol debil, ktorý kúpil kus zomierajúcej vetvičky, len aby bozkávaním pod ňou, utužil svoju lásku s niekým neznámym - so sebou samým.

Prešli dva dni a strhla sa lavína. Tentokrát nie tá snehová na nepozorných českých turistov - "vždyť jsem ti říkal, že to za tou značkou znám" - ale lavína večierkov, vianočných posedení a spievaní kolied, ktoré sme si prenášali z pokolenia na pokolenie ústnym podaním po šiestom punči. Vyťali sme borovicu zo záhrady nepozorného, tvrdo spiaceho suseda.

Z ekonomického rozpočtu sme ušetrili približne presne 27 euro a nejaké drobné centy v presnej sume okolo 33 a urobili bezdomovcov z nespočetného počtu vtákov, ktoré si na danom strome bez stavebného povolenia postavili hniezda - právu človek nerozkáže, právo človek tvorí, aby ním rozkazoval aj v čase pokoja, nikdy neutichajúcich zbraní mieru a doznevajúcich jesenných depresií. 

Na večierku, ktorý som zorganizoval v byte môjho kamaráta, ktorý býva o tri ulice ďalej a dve poschodia vyššie, sa pod ukradnutou ligotavou borovicou rozdávali hodnotné dary, ktoré si charitatívne duše z iného príspevku, rozdávali v rámci svojej vianočnej dobročinnej povinnosti. Vyhral som.

Potešil som sa, pretože celoročný víkendový pobyt vo Veľkých Kapušanoch človek nevyhráva každý deň. Zároveň som sa posmieval spolubývajúcemu, ktorý bol účastníkom toho istého večierka a víťazom celoročného bezplatného vstupu na toalety vo všetkých značkových predajňach a hyperkoncentrákov vianočného reťazca Tesco.

Z hľadiska ekonomického šetrenia to bolo prínosom a utužením vzťahov, ktoré sa nevybozkávajú pod imelom, v našom trojčlennom okupovaní spoločného bytu, pretože danou permanentkou sme ušetrili na vode a za ušetrené peniaze som mohol konečne cestovať domov. Privítala ma vianočná mama nadávajúca na kapitalizmus a decembrový otec spomínajúci na komunizmus. 

Vraj to všetko bolo iné a iný by som možno bol aj ja, keby som nebol dieťaťom šťasteny, čomu sa nakoniec potešili a vybozkávali ma pod kosákom a kladivom, na ktorom bola zavesená umelá imitácia amerického sna v podobe imela, ktorú nám po páde komunizmu, konečne po dvadsiatich rokov od odoslania, doručili a ktorej odosielateľ, nejaký tajuplný ujo z Chicaga, sa aktu doručenia nedožil.

Z decembrového hľadiska som cítil každú nechuť písať o niečom, čo by pripomínalo vianoce, sneh a moje nesplnené detské sny pod ukradnutou vyzdobenou borovicou, z hľadiska dieťaťa šťasteny som napísal niečo, čo pochopia niekedy v budúcnosti, keď sa ja už budem spoznávať s tajuplným ujom zo Spojených štátov čisto amerických. Som futuristický človek.

Preto nikdy nevydržím a neželám si žiadne darčeky,ktoré by ma prekvapili. Chcem len tie, na ktoré mám chuť, preto si ich radšej vždy rozbalím skôr ako mi ich Ježiško zabalí, a to len z toho dôvodu, aby moja prchká barania povaha ustavične sa sťažujúceho egoistu, neublížila tým, ktorých miluje.

Z enviromentálneho hľadiska mi je jedno, aký stromček vám svieti v obývačke, pretože, ak to rástlo doteraz, nemá dôvod to nerásť od zajtra, z ekonomického hľadiska mám na háku aký drahý darček mi kúpite, pretože mne stačí ...

Asi som dostal chuť na Vianoce....