adam j. pallo

V auguste 1982 som sa prvýkrát dostal von z toho prehnitého Brodheadhillu. Vymanil som sa spod kontroly rodičov a za ich prachy si začal užívať vysokoškolský život na North Carolina State University, College of Veterinary Medicine.

Bolo mi jedno, že je to štátna škola. Fotrovci nemali prachy na iné a mne išlo hlavne vypadnúť míle ďaleko od nich.

Uvítacia párty nováčikov bola prvá, na ktorej som sa ožral ako doga. Spolu s mojim spolubývajúcim sme šňupli do seba koks a šli na párty klubu Alfa.

Ogrcal som nejakej feťačke tričko a posledné, čo si pamätám je, ako sme s Georgom, to je ten môj spolubývajúci, aby ste boli v obraze, zanechali pozdrav dekanovi. Vysrali sme sa mu rovno na rohožku.

Ráno sa školou niesla správa, že dekan Salkowsky, zapojil všetky možné zložky, aby odhalili vinníkov môjho incidentu.

Nechcel som riskovať, aby na základe rozboru hovna prišli na moju osobu.

Poobede som šiel do dekanovej kancelárie a bonzol Georga. Dekan sa nezaťažoval preverovaním neviny nejakého negra.

Podvečer prišli po Georga rodičia. Podal som mu ruku a s úsmevom zaželal veľa šťastia do jeho čierneho života.

Pred augustom 1982...

Volám sa Rod Jefferson, kamoši mi nedali žiadnu prezývku, a tak som proste Rod. Chlapec, ktorý sa po dlhých rokoch snaženia podaril dvom starcom – tým myslím môjho fotra a matku.

Moje narodenie bolo na ich staré kolená božím zázrakom. Pchali prachy pastorovi, aby za nich ďakoval bohu za tú radosť, ktorú im zostal. Tou radosťou mysleli mňa. Navonok anjelik, maminkin maznáčik, vo vnútri satan, ktorý ich neznášal.

Dokázal som sa im usmievať do tváre, prihovárať sa mamička a ocinko, no len čo som zabuchol dvere svojej izby a zostal sám, vytiahol som porno časopisy a honil si vtáka aj osem krát za sebou.

Nevadilo mi, že sa z obrazov, ktorých bolo v našom dome plná riť, díval na mňa ten Najvyšší.

S vandalizmom som začal už v skorom veku.

Mal som desať rokov, keď som ukradol prvé prachy. Miloval som tie zelené papieriky od nepamäti.

Boli sme u pastora na obede. Fotríkovci sa vtierali pastorovi do riti a nevšimli si, kedy som sa vytratil snoriť po jeho dome.

V spálni mal pokladničku z kostola. Vylomil som zámok a napchal si do vrecka všetky drobné, vyzbierané od pobožných buzíkov.

Nechal som mu žltý, tekutý pozdrav na biblii, ktorú mal položenú na hajzli a oznámil rodičom, že idem von.

Utekal som za Dogom, kamarátom, s ktorým sme sedeli v škole v zadnej lavici a pozerali babám pod sukne. Vyložil som pred neho obsah pastorovej pokladničky a po zistení, že máme 50 dolárov k dobru, sme všetky minuli v lunaparku.

Od toho incidentu sa pustila lavína mojích vlámaní, drobných krádeží a zveľaďovania môjho tajného majetku. V jedenástich som začal fajčiť a dovolil som si  zapáliť cigarety 5 dolárovkami.

V sedemnástich, keď môj kamoš Gram, či vlastne Dog, ako sme ho volali, podpálil budovu miestnych novín a zarezal starostových psov, som chcel byť väčší frajer a ukradol som auto veterinárke, ktorá šukala v stajni s mojím tatkom.

Ďalší kamarát zo školy Thomas ma zoznámil s Marlonom, ktorý strelil to šlohnuté auto za dve tisícky.

Po mesiaci prišli fízli na moje meno. Mal som ísť do "centra", no moji pánbičkárski rodičia zalobovali u pastora, ktorý zaloboval u sudcu a ja som sa vysmieval všetkým, akí sú sprostí.

O svoje panictvo som prišiel v 16tich. Zviedla ma teta Donna. Bola to fotrova nevlastná sestra. Mala vtedy 35 a bola nesmierne krásna. Šukal som s ňou do svojej osemnástky, potom nás načapala mama a teta Dona, ktorá býva niekde v New Orleans, sa u nás už nikdy neobjavila.

Bol som nadržaný na staršie slečinky a keďže mama mi zatrhla tetu, musel som si nájsť inú starú vagínu.

V sociálnej bytovke na prízemí bývala 45ročná, kozatá vdova, pani Stefwoodová. Manžela jej zabil môj tatko s ostatnými farmármi niekedy v 60tych rokoch. Bol to neger, a podľa slov fotra, kradol ovce a sliepky na farmách.

Trial ako sa patrí podľa Ku klux klanu. Nepoznal som ho, no ďakoval som otcovi, že myslel na moje radovánky ešte skôr, než som sa narodil, a odstránil jej manžela.

Bol to bohémsky bezstarsotný život, v ktorom som však cítil krivdu. Krivdu, ktorú do mňa vháňala zoastalosť rodného mesta a kríž olizujúcich rodičov.

Po strednej som si dal prihlášku na vysokú a vyšlo to. Získal som slobodu.

V rodnom meste sa objavujem len sporadicky, no málokedy sedím za rodinným stolom. Väčšinou sa poflakujem s mojimi kamarátmi z detstva, ktorých život sa vlečie na hranici zákona.

Október 1982...

V jeden deň mi zavolal Dog. Stretli sme sa v krčme, kde začala robiť nejaká nová Marlonova buchta. Volala sa Jenny. Mexikán, ktorému patril pub, mal rád prsnaté americké dievčatká a verím, že ho nebolo treba dvakrát prehovárať.

Sedel som s Dogom, ktorý počúval rozhovor Marlona a Loiusa, a nedokázal som odrhnúť oči od Jenny. Zabudol som na obschlé paničky a prvýkrát som chcel prefiknúť mladé mäsko.

Potom, čo sme dopili vodku a pivo, vyhovoril som sa Dogovi, že musím fotrovi pomôcť na farme. Dog bol prvý deň doma z lochu a neviem, čo tam do neho hustili, no začal mať prijebané reči.

"Myslel si niekedy na to, že by si niekoho zabil?" - stáli sme na križovatke a on sa ma to spýtal spôsobom "dnes je ale krásne počasie"..

"Opakujem ti, že nie." - usmial sa ako idiot, podal mi ruku a rozišli sme sa.

Tie dve krásne voňavé kozy, ktoré sa na mňa usmievali spoza baru, som nedokázal dostať z hlavy.

Odbočil som na Downtown street a vošiel do parku. Vyhonil som si vták a rozhodnutý zasunúť ho do nej, som sa otočil späť.

Vrátil som sa na križovatku a videl, ako sa rozpráva s Dogom na terase baru.

"Ten skunk ma predbehol, kurva." - citíl som k nemu chvíľkovu nenávisť.

Z baru sa vyvalil Marlon a Dog za ním utekal, o niečom sa dohadovali a Dog nakoniec nastúpil do jeho auta. Bola to moja chvíla.

"Čo robíš v tomto zapadákove?" - sedel som za barom a pozoroval jej kozy. V bare som zostal len ja a ona, ten smraďoch Louis sa niekam vyparil, čo bolo pre mňa plus.

"Odišla som z domu a beriem to tu len ako dočasnú skrýš. Chcem byť herečka." - odpovedala a položila predo mňa vodku s pivom.

"V riti akou je Brodheadhills budeš akurát barmanka a kurva, tu sa herečkou nestaneš." - hodil som do seba vodku a pozoroval ju ďalej. Myslím, že bola nadržaná, rozopla si napnutý gombík na košeli a jedna krásavica jej vybehla von.

"Marlon má kontakty, pomôže mi dostať sa ďalej." - zasunula si prsník pod košeľu, oprela sa lakťami o bar a dívala sa mi do očí. Všimla si kam pozerajú.

"Marlon je sviňa. Skončíš pre neho šľapať. Ja mám kamaráta na intráku, ktorého otec je režisér. Mohol by som sa ho spýtať, keby..."

Dievča bolo veľmi chápave. S falošnými nádejmi začala v sklade baru pracovať na hereckej kariére.

Po októbri 1982...

Vrátil som sa na univerzitu. Novým spolubývajúci bol Vietnamec Xo. Synáčik vietnamského mafiána, ktorý prišiel do Ameriky robiť kariéru. Tú istú akú mal jeho otec doma.

"Neštudovať veterinu pre zvery, mať vlastné plány." - s jeho šikmookou angličtinou mi prezradil o pláne rozbehnúť biznis s ľudskými orgánmi.

Malo by to vyniesť kopec prachov. A tie som ja miloval.

"Volám sa Rod," - predstavil som sa mu po dvoch dňoch – "počuj "Mao", tá myšlienka je fajn, mám kamoša, ktorý by nám vedel dohodiť správne kontakty, aby sme to rozbehli."

"Ja vedieť, že ty pridať. Krásna spolupráca, ja tešiť sa." - šikmooký na utvrdenie nášho partnerstva vytiahol nejakú vietnamskú sračku, ktorou sme sa sepálili a boli odstavení dva dni mimo realitu.

Moje meno je Rod Jefferson, študujem veterinu a ak potrebujete nejaký ľudský orgán, zavolajte.