adam j. pallo

Nikdy som nepochyboval, že mám k sestre ten najlepší vzťah a tri mesiace v krajine,v ktorej sme si podľa jej slov mali byť bližší než kedykoľvek inokedy v našich terajších a v budúcich životoch, boli mesiacmi, v ktorých sme si utvrdzovali, že oné magické puto je silnejšie než problémy, ktoré sme zanechali doma.

Bola mojím anjelom ochrany, keď som svojou agresívnou povahou v stavoch homesicku, nadával Američanom slovenskými porekadlovými nadávkami, dobre viete akého typu.

Neospravedlňovala ma, vždy vedela nájsť kompromis, v ktorom oni pochopili, že pocit byť tisíce míľ od domova je niečo, čo ťažko pochopia, nakoľko sa v takom pocite a v krajine, akou je Slovensko, nikdy neocitnú.

Hatteras Island je ostrovom, ktorý mi prirástol k srdcu ako málokto iný a dodnes je pre mňa magnetom, ku ktorému sa túžim pritiahnuť, i keď vzhľadom na všetky okolnosti, mi to pripadá, že sme v ronakom magnetickom poli, v ktorom sa od seba vzdiaľujeme rýchlejšie ako roztapajúce sa ľadovce.

Po „pristáti“ na bratislavskej autobusovej stanici sme sa pozerali jeden druhému dve minúty do očí.

Boli to zrejme posledné chvíle, v ktorých z nás opadala atmosféra spoločného amerického leta. Sestre sa spustili slzy.

„Zažijeme ešte niekedy také leto?“

„Nie. Už nikdy, my dvaja nie sme na to stvorení. Welcome home, my lovely sister.“ - pokúsil sa sa opätovať moje privítanie tomu jej, ktorým ma vítala v Amerike.

Pozbierali sme kufre, batohy a iné „odznaky“ navrátilcov a pobrali do sedlákova, ktoré sa za onú dobu ničím nezmenilo. Nemalo na to dôvody a my sme boli radi, že si nemusíme zvykať na nové spôsoby, ktoré by napriek nášmu nesúhlasu, vyžadovala sedliacka morálka.

„Vy neposlušné decká, toto už neurobíte, lebo vás sama zabijem.“ - mojej mame nikdy nešla uvítacia reč. Možno mala prichystaný iný scenár, v ktorom nás mala v zátvorkách nariadenými pokynmi bozkávať a pritom omieľať priame reči o materinskej láske, vítať so slzami šťastia a bozkávať od hlavy po päty. No bolo to v jej náture, že sa scenárov nikdy nedržala a spontánne mala na jazyku viac myšlienok ako premyslených umelých prejavov.

Nebola zvedavá na to, čo sme jej priniesli, neurobilo by jej to takú radosť ako prechádzka v sedlákove od potravín k mäsiarstvu, počas ktorej sa popýšila tridsiatim kamarátkam, že jej krásne a takmer všetkým neznáme deti sa vrátili z ďalekej cesty k svojej mame.

Nezostávalo nám nič iné, len z pravých Levis jeans z amerického pultu vytiahnuť americký úsmev a za slnečnými okuliarmi s hviezdami viac newyorskej sochy ako francúzskej slobody, prevracať oči od „holywoodskyho“ neba k miestnym „hviezdam“ klubu klebetných neprajníc.

Neoplatilo sa nadávať, plakať a rozmýšľať nad tým, prečo to bolo všetko iné ako to je doma, a prečo to doma nemôže byť bezstarostné, bez zbytočných daní za skutky, prečo sa asfalt nezmení na pláž a tie tetky z maminho klubu, ktoré na nás zírali ako na debilov z tridsiateho storočia, nie sú moletné tety opekajúce vlastné špeky na piesku, z ktorého sme ich hádzali späť do mora.

Vydychovali sme posledné zostatky vzduchu z Atlantického oceánu a nákupného ošiaľu v San Franciscu a New Yorku. Strhli sme zo seba slnečné okuliare, prach cudzieho jazyka a uviedli do reality, ktorú sme opustili a nechali v spiacom režime.

Sestra sa vrátila k frajerovi do Topoľčian, ja som zostal s rodičmi a rozmýšľal, kto na mňa nezabudol, komu by som napísal, koho by som potešil svojim hlasom. Nemal som to v úmysle, ale ako moja mama, ani ja sa nedokážem držať predpísaného návodu a zavolal som bratrancovi.

Neboli sme v kontakte dlhú dobu pred mojím odchodom a od osudnej havárie, na ktorej som mal aj ja svoj podiel, sme obmedzili komunikáciu na nula esemesiek a ešte menej hovor a osobných stretnutí.

„Dlho sme sa nevideli. Ani neviem ako vyzeráš.“ - komunikatívnejší ako inokedy sa snažil uhrať do outu moje ospravedlnenie za jeho zlomené kosti a zničené auto.

„No pribral som desať kilov, hlavu mám stále veľkú a nájde sa voľná minúta na minutie zbytočných kapitalistických zelených ujov spoza veľkej mláky. Ideš teda do toho?“ - rozhadzovačný viac ako inokedy, som sa snažil o zorganizovanie výjazdu po miestnych disko barov.

Bol posledný septembrový týždeň a príjemné letné počasie, v ktorom každý hľadal chládok v nočných uliciach a podnikoch. Naša prvá zástavka v zostave ja, môj bratranec, spolužiak z gymnázia, bol disco bar, v ktorom sme sa pred rokmi, keď sme mali sedemnásť a pocit mužov, hrali na dvadsaťdva ročných borcov.

Vo vynovenom interiéri disco baru sme pozorovali štyridsať ročných ako sa hrajú na dvadsaťročných a dvanásť ročné na devätnásťročné. Komédia, ktorú sme odbili dvoma pivami sa skončila naším presunom do letnej destinácie Duchonka.

Do skresleného pohľadu na svet a ľudskej intelektuálnej krásy sme si pomohli fľašou vodky, ktorú sme vychľastali cestu do miesta, kde sa mnohí lúčili so svojimi letnými láskami, prvými bozkami a tí odvážnejší aj stratou, o ktorej sa nehovorí rodičom. Rozlúčkové diskotéky s letom pod holým nebom sú väčšinou o tom všetkom.

Dá sa zbohom zbraniam, sekery sa zakopú hlbšie a namiesto bitky medzi kohútmi sa radšej rozleje fľaša, po ktorej ráno málokto nekikiríka. Presne to sme potrebovali.

„Ide sa na lov, páni.“- zavelil bratranec predtým než vybuchol smiechom nad vlastnou infantilnou poznámkou.

„Čo sme z Beverly Hills, ty chuj.“ - pridal sa spolužiak z gymnázia.

„Nie, z Klátova Nová Ves Hills, ty jebko. Dnes je moja noc: chľastám, šoférujem, som nadržaný rovná sa správna konštelácia hviezd, aby som si dobre zapichal.“ - predsavzal si bratranec.

„No len aby si neskončil pichať výfuk, ty konštelácia.“ - zabŕdal do bratranca spolužiak.

Vrhli sme sa do davu. Pogovali do rytmu Lennyho Kravitza a bozkávali všetko živé, čo sa dalo identifikovať v našich očiach pohybmi. Bratranec a spolužiak z gymnázia sa obmedzili len na ženské pohlavie, ja som až tak do hĺbky neskúmal a bral, čo sa zobrať nechalo.

Mal som v sebe zopár pív, vodku, dobrú náladu a maximálnu guráž, v ktorej som nedostal po hube. Moje prvé verejné vystúpenie v úlohe úchylného homosexuálneho ženobozkávača dopadlo lepšie, ako som si nikdy nepredstavoval.

Potrebu prejavovať svoju náklonnosť k hocakému pohlaviu na verejnosti nevykonávam často a ani neviem, čo to vtedy do mňa vošlo, no nebanujem. Keby nebolo oného večera na Duchonke, nestretol by som človeka, o ktorom môžem povedať, že keby bol váš, môj a niekoho iného, zniesol by modré z neba a cestou k vám, by to zmenil na to, čo vám vidí na očiach.

„Ahoj, opustili ťa parťáci.“ - sedel som pri barovej stoličke, snažil sa lapať po dychu, keďže som už vtedy nebol z najmladších a výkon na dancefloore sa rovnal absolventovi tanečnej školy.

Usmieval sa na mňa chlapec, ktorý vyzeral ako môj mladší brat, ktorého som nikdy nemal, len bol blonďavý s modrými očami a o štyri roky starší.

„Majú konštaláciu hviezd na pichanie, tak niekde pichajú.“

„A ty máš akú konštaláciu hviezd?“

„Si sprostý? Ma balíš? Som rád, že sedím a nemyslím na pičoviny.“

„Nechceš sa prejsť?“

„Ak si chceš so svojimi kamarátmi na mne zgustnúť bitkou, tak ma ušetrite chôdze a najebte mi tu, som taký zničený, že by som nič necítil.“ - pochyboval som o úmysloch niekoho iného, napriek tomu, že som pred pár minútami na parkete presadzoval tie svoje.

„Moji kamaráti majú momentálne také isté starosti ako tí tvoji. Sľubujem, nič zlé sa ti nestane.“

Z očí mu nešľahali plamene alkoholu a dnes viem, že to myslel úprimne. Prešli sme cez hrádzu k zhorenému hotelu, kde nebolo takmer nikoho, okrem vzdychov, ktoré vychádzali z kríkov, a debatovali o tom najnudnejšom, o čom sa niekedy debatovať musí. O živote.

„Veľmi si ma prekvapil. Musíš mať riadnu dávku odvahy, že sa nebojíš bozkávať ženy aj chlapov na verejnosti. Nikdy som to naživo nevidel. Mám frajerku, no ešte som nebol tak vzrušený, ako keď som videl ako sa bozkávaš s ostanými.“

„Takže si teraz chceš vyskúšať, či nie si náhodou jednovečerný teploš? Ha, ha, prosím ťa, nebuď smiešny, keby že sa zdržiavam viac doma než v Bratislave, nikdy by som nevyšiel z domu po dnešnom večeri. A divím sa, že mi tam nedal niekto dobre po papuli. Asi triezviem. Nemáš pivo?“

Mal ho u seba v aute. Kým sme k nemu prišli vysvetlili sme si nejaké veci, ktoré ho mali z mojej strany odhovoriť od experimentovania a z jeho strany ma mali presvedčiť o tom, že nepochybuje o svojej heterosexualite, no niekedy má predstavy, že ho miesto frajerky fajčí chlap a nič nie je na tom zlé, keď to vyskúša, len tak pre jednorazovú celoživotnú skúsenosť.

Rozpovedal som mu o zúfalom manželskom páre, s ktorým som niekedy udržiaval intenzívne vzťahy. Zachádzal som do detailov orgií, ktoré v blonďavom experimentátorovi znásobovali túžbu po nepoznanom a vo mne vyvolávali krásne spomienky prebíjajúce sa cez boxerky von z nohavíc.

Mohlo to skončiť aj inak. Tak ako som to pôvodne svojím prejavom plánoval, no nejak sa to vymklo kontrole a konštalácia jeho túžby a mojich spomienok sa skončila dvanásťhodinovým sexom.

„Bolo to niečo úžasné. Ja som mal doteraz len dve baby, s jednou som bol osem rokou a teraz s mojou som dva roky, pošlem ich k tebe nech sa naučia uspokojiť chlapa. Ďakujem ti, ďakujem ti.“- preháňal to a ja som ho v tom nechal.

Na tvári som mal vyčítavý úsmev svedomia. K výčitkám svedomia som o dvadsaťštyri hodín pribral pocit hanby za seba samého a zodpovednosti za trápenie niekoho iného.

Čakal som na stanici na vlak do Bratislavy a neveril tomu, čo mi blonďavý experimentátor, ktorý ma šiel odprevadiť, hovorí.