Pár hodín po tom, čo som sa dozvedel, že aj taký človek ako ja, má povesť, a to nie hocakú, ale zlú, mi volala mama, s tým, že netrpezlivo stepuje za dverami a čaká, kým jej otvorím. Skôr ako ma pozdravila, rozčuľovala sa nad cestou ku mne. Cestovala hromadne so všetkými ostatnými v 95ke a navyše si to musela odstáť. Dnešná mládež má v ušiach slúchadlá, mozog má prefetovaný, nohy vyložené a ona musí stáť.
Z mojich zívajúcich úst sa vypustila poznámka o tom, že si mala zobrať taxík a sedela by celú cestu a bola by ušetrená pohľadov nafetovaných očí a chudobnejšia o pár stoviek.
„Keby si poriadny a šikovný syn, tak by si dávno mal auto a prišiel by si po svoju mamu na stanicu, ale z teba nikdy nič nebude, lebo piješ a tožvie, či aj nefetuješ.“ - kričala z kuchyne a vykladala dózy s rezňami, ryžou, zemiakmi a inými potravinami, ktoré, podľa nej, sú v hlavne meste nedostatok, preto mi ich musela priniesť.
Mama je mama, aj keby si sám vysmažím tisíc rezňov, ona by doniesla z domu ďalšie. Aj keď mám v byte práčku, musím doniesť domov špinavé veci, lebo mamina pračka ich síce operie tak isto ako tá moja, ale tá moja nie je mamina, a preto je horšia. Neprotirečil som jej nikdy. Nevadilo mi to a ona bola spokojná. Prekonala za posledných desať rokov dve rakoviny a u mňa získala celoživotný obdiv. Neviem, kde by som bol teraz, keby nemala dosť síl bojovať a opustila ma v čase, keď som si myslel, že celý svet je môj, v čase, keď som mal dennú dávku desiatich „jebákov“ na ksichte a tváril som sa, že som zjedol všetku múdrosť sveta. „Neporodila som deti preto, aby som ich opustila, keď ma budú najviac potrebovať.“ - zahlásila a muselo byť ako ona povedala.
Po rannej káve a raňajkách o jedenástej mi povedala dôvod príchodu.
„Oco dostal výpoveď. Znižovali stavy a jeho vyhodili.“ - mala slzy na krajíčku, ale nerozplakala sa - „sú to svine, čo teraz bude robiť? kto dnes zamestná 50 ročného chlapa? Najhoršie na tom je, že on sa tvári, ako by sa nič nestalo, chodí si do hory, bicykluje sa a nestará sa o nič. Si myslí, že ho niekde čakajú s otvorenou náručou. Na hovno chlap.“
Doma sa isto hádali niekoľko dní a nálada tam bola na ostrie noža. Neskôr som sa dozvedel, že sa už pár dni nerozprávajú.
Navštevovala ma často, ale nikdy nie na viac ako jednu noc. Teraz to vyzeralo, že sa zdrží dlhšie.
„Kde máš kufor?“ - spýtal som sa.
„U susedy. Dlho si neotváral, chcela som už odísť späť, ale akurát vystúpila z výťahu a stiahla ma k sebe na kávu, že môžem u nej počkať, kým sa vrátiš. Veľmi ťa vychvaľovala.“
„Never každému, lebo sa raz sklameš tak, že nebudeš mať ku komu utiecť.“
Po dvoch dňoch sa k nám pridala aj sestra. Na rozdiel od mamy, dala vedieť o svojom príchode. Zatelefonovala mi z autobusu, keď vchádzal do Blavy.
„Čo ti frajera prepustili z práce?“
„Ha ha ha, takého vtipného brata som si vždy želala, ale mám len nepodarenú „sestru“ s guľami, zober mi tašku a neruš dospelých, keď sa rozprávajú.“
Viedli s mamou dlhý rozhovor, ktorý som ja nevnímal. Sledoval som okolie a kráčal za nimi ako poslíček, nosič batožiny a poskytovateľ hotelových služieb. Uvedomujúc si, že teraz sa v mojom revíre nachádza mama aj so sestrou, cítil som sa ohrozený, ľahko zraniteľný a ešte ľahšie odhaliteľný.
Najlepšie by pre mňa bolo, keby sa celé mesto aspoň na jeden týždeň vyľudnilo. Nevidel by som v žiadnej tvári potencionálneho „zradcu“, ktorý by so svojím škodoradostným úsmevom prezrádzal niečo z môjho „mestského“ života.
Nemohol som však dať najavo, že nechcem, aby mama bola v „mojom“ meste, aby počúvala a videla ľudí, ktorých vídavam ja, s ktorými žijem. Chcel som ju mať u seba, ale zároveň som ju chcel kilometre odo mňa, aby som ju ochránil pred všetkým, čo by ju sklamalo. Môj život. Nebolo teraz to správne obdobie povedať jej, že jej „zlatý“ synček žije aj trocha „teplejšie“.
„Ale tŕpneš, čooo? Heheheh“ - robila si sestra srandu, ktorej „došlo“ čo je vo veci.
Mama nechápala jej otázky a vzťahujúc všetko na svoju osobu dookola opakovala, že neprišla na dlho a vtedy a vtedy odíde, lebo „aj tak si ten náš tatko doma sám neporadí a určite je dom hore nohami.“ Ubehol týždeň a mama sa rozhodla, že je dosť oddýchnutá a má aj ona nejaké povinnosti, jednoducho a v skratke povedané, ide domov.
Za posledné tri roky som nezažil, aby sme boli ja, sestra a mama týždeň pohromade. Bolo to nádherne, aj napriek tomu, že som „tŕpol“. Nepripustil som si však myšlienku, aby ma niečo ohrozilo a mamu vystrašilo, a preto som ich zaviedol na také miesta, o ktorých som bol presvedčený, že nedôjde k stretu emócii, pomsty, pravdy a faciek. Divadlo, galéria, múzeum, hrad, v ktorých som nikdy nebol, padli teraz veľmi vhod. Nechodia tam moji kamaráti, posteľní dobrodruhovia z one night stand action a ani ich bývalé, terajšie, či budúce manželky. Úprimne povedané, cez týždeň tam nechodí nikto, ak nepočítam výlet žiakov 6. ročníka základnej školy z Kokavy nad Rimavicou, ale tí o mne nič nevedia, ako ja neviem, kde sa niečo také nachádza.
„No brácho, môžeš si vydýchnuť, zostala som ti na krku len ja. Ide sa nakupovať.“
Nakupovali sme dva dni, oddelili sme ich od seba nocou, ktorú sme prechlastali. Filozofovali sme nad tým, ako teraz naším pomôžeme, kto pomôže viac a kto menej, kto bude to lepšie dieťa. Nadránom, keď sme prebrali všetko o chlapoch, o ženách, poplakali si nad nešťastným životom našich rodičov a našich budúcich detí, sme sa rozhodli konať a pomôcť. Zapol sa počítať, otvoril sa internet banking a siedma fľaša bieleho vína a posielali sa peniaze na mamin účet. Dva “vypatlané“ , opité mozgy s polo zatvorenými očami súperili o to, kto pošle viac. „Diplomaticky“ sme to vyriešili, keď sestra rozhodla, že pošleme každý po desať tisíc, nech rodičov nerozmaznávame, a pôjdeme spať. Súhlasil som.
Boli 4 hodiny ráno, keď sme zadávali príkaz na úhradu, respektíve na prevod peňazí z našich účtov na mamin.
Bolo desať hodín, keď sme sa zobudili s opicou.
A bolo približne pol druhej poobede, keď mi predavačka v obchode podávala platobnú kartu so slovami „Pane, terminál mi neberie tú kartu, nemáte tam dosť prostriedkov.“
A terminál mal pravdu. Zahanbený pred ostatnými, ktorí stáli v rade, som nechal celý košík s nákupom pri pokladni a utekal domov. Používať internet banking so siedmou fľašou vína a s opitou sestrou sa nevypláca. Miesto jednotky som stačil štvorku, do očí mi udieral disponibilný zostatok 5,53 Skk. Od nervov sa mi roztriasli pery aj nohy.
„Čo máš záchvat, čo ti je?“
„Kurva, ja nemám nič na účte.“ - vykríkol som s upískaným hlasom.
„Neafektuj, včera sme to dosrali obaja, ty si stlačil 4 miesto 1 a ja som stlačila o jednu nulu navyše, no nevidali, keby sa neožereme, tak nepošleme ani fuka, sme pomohli trocha viac ako sme chceli. Ideme nakupovať, teraz s tým nič nespravíš.“
„Ale platíš, ja som na mizine.“
Platila ďalšie 2 dni, kým u mňa bola.
„Možno by som sa sem mala presťahovať.“ - spustila, keď sme čakali na vlak - „bolo by ti tu so mnou lepšie. Nevadilo ti to,že som ťa tak neohlásene prepadla?“
„Neblázni. Ty môžeš hocikedy.“
„Mám ťa rada, he he he, veľmi rád to počúvaš, že?“
„Ako to myslíš?“
„Máš rád, keď ti ľudia povedia, že ťa majú radi, len ich nie je veľa, ktorí ti to dnes povedia, buď trocha realista,“ - buchla svojim ramenom do môjho - „toto nie je naša dedina, predsa je to tu len o niečom inom a keď sa sám nebudeš snažiť, ako náš oco, nemáš v tomto meste čo robiť. To radšej kašli na školu a vráť sa späť do fabriky, kde si robil.“
„Stále si myslíš, že som egoista.“
„Si. Nedá sa zmeniť za pár dní, to musíš na tom popracovať, ale všimla som si, že ty si riadne zasnený. Máš niečo vysnívané, čo by si chcel, ale nerobíš nič pre to, aby si to dosiahol. Čakáš. Nikam sa takto nedopracuješ. Čo to vlastne je?“
„Čo je čo?“
„No ten tvoj sen?“
Rozosmial som sa. „To ti poviem, keď budeš veľká a ja bohatý. Nastúp do vlaku,lebo zmeškáš a zničíš mi môj sen, tým že tu zostaneš.“
„Aby som nezabudla. Keď si bol v obchode, hľadal ťa nejaký Francúz, trt vedel po anglicky a ešte väčší po nemecky. To bol tvoj frajer? Hmm, fešák, hmm, tak nabudúce, keď oco dostane výpoveď, mama bude utekať do Paríža. Heheheh...Zavolám ti, keď prídem domov, čau“
Dodnes som nezistil, prečo ma nečakane navštívila. Nie je typ, ktorý by rozprával o svojich problémoch a bol by som najradšej, keby žiadne nemala. Bol som si však istý, že niečo ju „donútilo“ zmeniť vzduch. Nie je až tak dobrá herečka, aby jej brat nespoznal, že potrebovala niekde „vypnúť“. A bol som veľmi rád, že to niekde, bolo u mňa.
Večer mi zavolala, že cesta vlakom dopadla šťastne a vychutnáva si s frajerom čaj. Môj večer nebol čajový, ani becherovkový, ale francúzsky. Rad nečakaných návštev pokračoval návštevou cudzinca a jeho advokáta.
Komentáre
detto ako minule,