adam j. pallo

November toho roku, keď moji spolužiaci mali všetky svoje školské povinnosti za sebou, nebol prívetiví mojím náladám. Striedal som ich častejšie ako milencov a milenky a zo životnej prehry som sa snažil obviniť niekoho, koho som si vytvoril v sne.

Bol to síce môj autoportrét, ale bol veľmi vzdialený a prichádzal iba v noci. Respektíve, komunikoval som s ním a boxoval do neho počas dvoch hodín spánku, do ktorých som sa bál dostať každú noc.

Nespal som, nejedol som a vyhýbal som sa ľuďom, ktorí vynášali svoje hlavy na piedestál, zmierení so svojím osudom, či už murára alebo desaťkrát titulovaného karieristu.

Trpká jeseň bola zhlukom depresií, posteľných samozrútení a odhaľovaní malých nečakaných výrastkov, ktoré ma stiahli z pódia, na ktorom ostatní hrali život, do publika, ktoré sa desilo predstave, že ho herci na tom pódiu už nikdy nepríjmu.

„Ahoj mama, prepáč, že volám tak neskoro, ale neviem, komu zavolať,“ - boli dve hodiny v noci, spánku som sa desil, aby som v sne nestretol toho z autoportrétu, a tak som sa snažil udržať bunky pred zatvorením očí, trojhodinovým studeným kúpeľom - „našiel som si niečo na semenníkoch.“

„Čo? Ako? Prosím ťa ešte raz a neboj sa.“

Rozpovedal som jej o trojhodinovom sebapozorovaní a následnom strachu, ktorý obalil celé moje telo, keď som si na guliach našiel niečo, čo tam bolo navyše.

Nevnucoval som si myšlienky pozitívnymi vysvetleniami, ako by sa na normálneho človeka patrilo. Zazmätkoval som a vystrašil okrem seba aj osobu, ktorá mala s nepriaznivými výrastkami dosť prežitého a vytrpeného.

„Zbal sa a ráno prídi domov.“

Neposlúchol som.

Dva dni som nespal. Rozmýšľal som nad tým, čo ma vytrhlo z rozbehnutého života a možno bolo začiatkom môjho rýchleho konca. S potom na čele som myslel na kamarátku z detstva, ktorú rozožierala rakovina niekoľko mesiacov, kým nedokončila svoje dielo.

Videl som sa v truhle a vo výjavoch z môjho života hľadal momenty, ktoré by boli podkladom pre moje potrestanie. Obracal som sa na Neho a prosil ho o odpustenie, o šancu, o ochranu pred utrpením. Utiekal som k nemu s ružencom medzi prstami a pýtal sa, prečo práve ja.

Skláňal som sa k viere, ktorú som vyhrabal z môjho prvého kufra, do ktorého som ju odložil niekedy dávno, keď svet bola pre mňa gombička.

Neveril som vede, jej chemickým technikám a utekal od „bieleho plášťa“ , ktorý by mi povedal verdikt „pre“ alebo „proti“.

Sú to dôležité chvíle života? Myslím si, že hej. Nepozorovane si do oného momentu plieskate po zadku s radosťou, že dnes stretnete toho a toho, že sa vyrozprávate tomu a tomu a užijete si s tým a tým.

Potom náhoda, ktorá je sviňou, zavedie vaše oči na miesto, o ktorom ste nikdy nemali predstavu, že vás zradí, a je to tu. To čo tam má byť je o niečo doplnené. Bonusový bod za doterajšie využitie, bod zlomu pre zamyslenie.

Genetička bola jediná z okruhu mojich kamarátov, ktorej som sa zdôveril so svojím strachom. Nemala uponáhľaný život a vedela ešte použiť empatiu.

„Hlavne choď k doktorovi. Šamani ti nepomôžu a netreba hneď myslieť na horšie.“ - ukľudňovala ma.

Lenže človek je človek a vždy myslí na horšie. Meškáte do práce desať minút a myslíte na výpoveď, neodprevadíte dieťa k dverám školy a rozmýšľate, čo sa môže na ceste k školskej brány stať, nepoznáte človeka a myslíte, že on človekom ani nie je.

„Bojím sa. Je možno veľa vecí, ktoré som dobabral, ale je ich málo, koľko som ich prežil. Potrebujem chodiť ešte medzi živými, nie som pripravený na život tam dole.“ - hľadáte útechu u každej živej bytosti.

Rozhadzujete dobrými skutkami a prehovárate seba samého, že sa tým vykúpite. Kontrolujete každú možnú chvíľu na tele miesto, pre ktoré sa modlíte a so slzami v očiach zintenzívňujete prosby a odpustenie.

Hľadáte tisíc dôvodov, ktoré sú pre vás prednejšie a s vysvetlením ...najskôr toto a potom..., ...ešte toto a potom...,... toto musím urobiť, lebo čo ak možno už..., predávkujete svoju myseľ na nejakú teoretickú poučku psychiatrického slovníka.

„Neodkladaj to, okamžite prídi domov.“ - naliehala na mňa mama, keď som si našiel tisíc dôvod, ktoré oddiali moju návštevu u doktora.

„Dobre, dobre, nekrič, posraný som už dosť, to mi veľmi nepomôže.“

Dorazil som domov. Otvoril som dvere, v ktorých ma „prefackala“ nervozita, ktorá sa dala vo vzduchu krájať. Z očí rodičov bičoval do priestoru strach, ktorý im šľahal do kolien, z ktorých hrdinsky vstávali s vyumelkovaným úsmevom na tvári, že všetko je v poriadku.

Nechcel som tento obraz rodičov. Buchol som do stola a s poznámkou – tak s tou rakovinou vydrbem a vyhrám – som sa konečne prebral z ľútostivého stavu a začal racionálne rozmýšľať.

„Myslím na najhoršie, no ak to najhoršie bude naozaj, mám ešte kopec príčin, pre ktoré to musím vyhrať.“ - rozhovoril som sa pri tichej večeri - „nebol som ešte v Japonsku a nemám byt v Sydney, chcem vlastniť dom v Greenwich village v New Yorku a naspievať album, vypredať Wembley štadión a zachrániť žraloky, odprevadiť vás do domu dôchodcov, zdediť váš majetok....Však ja tu mám ešte toľko práce. Toto nebude rakovina. Isto nie, však kto by to urobil za mňa, preboha?“

„Však ty nevieš spievať!“ - zaprotestoval otec.

„Ticho buď, naučí sa.“ - napomenula ho mama.

„Len mi to potom nepúšťaj doma.“ - dal príkaz.

„Však ty ma budeš prosiť, aby som ťa namiesto starobinca zobral do Austrálie.“

Mama vynechala svoju povinnosť informovať ma o nových zápisoch v „knihe úmrtí“ sedlákova a približne o tretej nadránom sme všetci traja zaspali v obývačke pred televízorom.

„Sám ste si to našiel?“ - spýtal sa ma doktor.

„Bohužiaľ“ - odpovedal som.

„Ja vo vašich rokoch som málokedy mal noci bez spoločnosti.“ - pokračoval v doberaní.

„No možno mňa čakajú také noci, keď budem vo vašich rokoch.“ - zasmiali sme sa obaja.

„Nečakajú.“ - po úprimnom smiechu v sekunde zvážnel a mne zamrzol úsmev na perách.

Pozoroval moju reakciu a potom dodal.

„Srandujem.“ - a vybuchol smiechom - „niekedy mám rád pohľad na prestrašené výrazy vtipálkov.“

Dobehol ma, čo ma stalo asi trojminútové vyťahovanie srdca zo zadku.

Po pol hodine som sa vrátil s výsledkom z Ctčka. Pozoroval ho a mrmlal si niečo popod nos.

„Ehm, no, hej, hmm, hej hej, takže ako som hovoril.“ - bola jeho odpoveď.

„A ako ste hovorili? Však ste mi nič nepovedali.“ - netrpezlivo som vyzvedal.

„Cystu máte, mladý muž, je to cysta, takže žiadne starosti.“

Novembrové starosti sa skončili decembrovou operáciou.

Vo všetkých úvahách, ktoré som si behom toho mesiaca vykonštruoval, sa do popredia dostala tá, v ktorej som sa uspokojoval, že prežívam jeseň svojho života.

Neviem, prečo som sa rozpísal o tomto mesiaci, možno preto, že dovtedy som nikdy nezažil tak osamotený, premodlený a ustráchaný mesiac a možno aj preto, že to bol nejaký nácvik pred niečím, čo ma čaká o 15, 20 alebo aj viac rokov.

Pamätám si dodnes tváre bezdomovcov, od ktorých som si kúpil dokopy 15 vydaní Nota Bene, všetky vety, ktoré som prehovoril s genetičkou a pamätám si aj týždeň pred Vianocami, keď mi doktor telefonoval, že výsledok z histológie je negatívny.