adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Hra na lásku a veci ostatné

Miro a Aneta bol ideálny pár. Zvláštny, ale ideálny. Už samotné slovo ideálny, ako keby  nepatrilo k všetkým tým, ktorí sa stretávali pred bielymi dverami. Biele dvere budú podstatné v tejto poviedke. Z obidvoch strán. Pretože o Mirovi a Anete sa hovorilo za aj pred tými dverami.
 

Aneta mala dlhé oholené nohy. Miro ich rád bozkával a mal rád zvieratá. Najmä psy. Všetky rasy. A rovnako miloval aj Anetine blond vlasy. Aneta milovala milovanie s Mirom. Nepredstierala orgazmus a Mirovi nevyčítala jeho nezadržané grgnutie obohatené o promile alkoholu. Miro nebol alkoholik, ale sem tam si dal pivo a po ňom umyl zuby. Lebo sa chcel milovať s Anetou.
 

Boli ideálnym párom, ktorý býval pár kilometrov od bielych dverí. Podstatných dverí v tomto príbehu, lebo táto poviedka by mala skončiť dobrým koncom, aby som bol obľúbený spisovateľ a ideálny poradca pre tých, ktorí niekedy prišli do miestnosti s bielymi dverami.
 

Za bielymi dverami bol nepodstatný chlapík. Nebude podstatný pre túto poviedku, lebo nikdy nepoznal Mira a Anetu. Nevedel, o čom sa rozprávajú, po čom túžia, pri akej hudbe sa milujú. Preto je nepodstatný, ako aj pre mnoho iných vecí, ktoré spájali Mira a Anetu.
 

"Mám lístky do divadla. Na dnes." Aneta milovala muzikály, najmä tie, v ktorých hrala Soňa Valentová. Miro kúpil lístky na Pokrvných bratov. Nie, v ten večer v ňom nehrala Studenková. Dnešný večer bolo divadlo plne obsadené fanúšikmi Valentovej.
 

"Argo je chorý, má sklenené oči, nedokáže chodiť a vôbec nič nejedol," telefonovala Aneta Mirovi a Miro si zobral pol dňa dovolenku, len aby utekal s miláčikom k veterinárovi.
 

Miro a Aneta nepotrebovali svoj ideálny vzťah podriaďovať testom vernosti zo ženských časopisov. Vždy by mali viac bodov, ako by bolo možné dosiahnuť. Boli ideálny pár a biele dvere sú stále dôležité pre pochopenie toho "ideálneho."
 

"Chcem dieťa," povedala Aneta a Miro nepil, nefajčil, športoval a snažil sa spolu s Anetou päťkrát za deň o splodenie potomka.
 

"Som tehotná." Miro ju vybozkával, pozval na večeru, vyniesol na rukách po schodoch a povedal jej, že by bol rád, keby odišla z práce aspoň do skončenia materskej. Lebo Miro si "vydupal" u šéfa lepšiu pozíciu a vyšší plat.
 
*
 

1. pár

"Videl si dnes Japonca?" zavesila si kabát na stojan v chodbe.
 

"Nie. Celý deň nie je doma. Ale neboj, Japonec je poslušný. Vráti sa."
 

Vydýchla si, lebo vedela, že Japonec ich len tak neopustí. Bez rozlúčky. Bol príliš inteligentný na to, aby stiahol chvost medzi nohy a vo chvíľke ICH nepozornosti utiekol. Držal ICH už posledných desať rokov v manželskej posteli. Zrada a podvod, Japoncova nevera neprichádzali do úvahy.
 

"Ale, čo keď...?" zľakla sa. Prvýkrát za posledných desať rokov.
 

"Ticho. Vráti sa. Šiel si vyhodiť z kopýtka. To je všetko. Vráti sa. Príde do hodiny. Ver mi. Musí prísť," bol viac nervózny než jej strach.
 

"Prečo kričíš?"
 

"Lebo viem, že sa vráti a ty ma stresuješ, že sa stratil, len pre to, že som ho dnes nevidel. Nie je malý a navyše... chceli sme ho takého mať. Tak mi netrep, že sa už nevráti," kričal a na čele mu vystúpila zdurená žila. Ako pred desiatimi rokmi, keď s ním začala komunikovať cez právnika. Pred desiatimi rokmi komunikáciu jej a jeho právnikov pretrhol Japonec.
 

"Nepovedala som, že sa nevráti, len sa bojím, že sa nevráti. Nevrieskaj po mne, choď ho hľadať, čo keď sa mu niečo stalo?"
 

"Nestraš ma. Nenávidím tie tvoje domýšľavé pochody," vrieskal ešte hlasnejšie a ona plakala. Japonca poznala lepšie ako on, vedela, že je koniec.
 
*
2. pár

Sedela v kuchyni a čítala ženský časopis. Urobila si test "Vernosti spoluhráča". Dosiahla deväť bodov. Z maximálnych sto päťdesiatich. Deväť bodov ich donútilo k tomu, aby chodili do miestnosti s bielymi dverami, za ktorými ten nepodstatný krásne citoval Freuda a prekladal texty Niny Simone.
 

Sedel oproti nej, pil pivo a keď nelogal z plechovky s polootvorenou papuľou a vypúlenými očami zíral na ňu. Pýtala sa ho otázky s možnosťami a mal si pamätať body, ktoré dostali on a ona za odpovede z toho stupidného ženského časopisu. Vyšlo mu deväť bodov. 9 zo 150.
 

Nedržal ju za ruku ako v tom čase, keď bola pre neho najkrajšia. Potom bola už len ona. Nebola žiadna iná. Bola len ona, ale nie tá, ktorú by držal za ruku. Čumí na ňu a nezaujato na prstoch ráta body.
 

"Máš úlohu?" bola sklamaná z deviatich bodov zo ženského testu v časopise pre mentálne bulvárne ženy v domácnosti. Zahodila ho ukrývajúc všetok hnev. Aby ten nepodstatný za bielymi dverami, ktorý citova Freuda nepovedal, že ona je vinná. Za čakanie v miestnosti s bielymi dverami, za jeho alkoholový pach z úst a vrásky na tvári.
 

"Čo?" mimika tváre sa mu skrčila do karikatúry od Shootyho a ona sa rozplakala tak, aby to nepočul.
 

"Ne-ne-nemôžeš pochopiť, že to všetko robím pre nás oboch?" On bol však len sprievodca ťažko duševne postihnutej ženy a v tejto pozícií to nemohol pochopiť, lebo nikdy nečítal knihy. Ani Freuda. Nevedel kto to je, lebo Freud nebol nikdy tekutý ako Johny Walker, Jack Daniel, Smädný mních.
 
*
 
3. pár

"A čo si mu na to povedal?"
 

Sedel na foteli, mal prehodenú ruku cez hlavu a nevnímal televízny program, ktorý držal v druhej ruke. Čo jej povedať? Klamať a hrať sa na hrdinu, ktorý si stojí za svojím a je chlapom, alebo priznať, že opäť zostal nemý? Ako mnohokrát pred ňou.
 

Bolo to nežiadané. Okolím. Ona a kariéra boli synonymá, on a zlomyseľnosť boli nepriatelia. Ona a on boli zhubný následok jednej diskotéky a dedinskej morálky. Vtedy museli, teraz by to vyriešili alimenty.
 

"Si nanič chlap, ako som len mohla byť taká..."
 

Nemohla nájsť prirovnanie. Za posledných dvadsať rokov už vyčerpala všetko, čo by zapadlo do spojenia "byť taká". Bola tyranka. V jeho očiach. Lebo on miloval prírodu, bicykel a knihy. A na rozhovor s ňou mu stačil televízny program. Nemusel sa sústrediť a ona to vždy vzdala. Aj keď vedela, že televíziu nesleduje.
 

"Drž hubu. Daj mi pokoj. Zbaľ sa a vypadni," chcel povedať, ale to by nebol správny koniec pre jeho knihu. Nikto by si nekúpil knihu, ktorá by končila ženou na ulici. Koniec musí byť iný. Podobný začiatkom. Prvej dovolenke na Zemplíne, prvej lyžovačke v Tatrách.
 

Koniec knihy nesmel byť jeho koncom.
 

"Povedal som mu, buď dostanem to miesto, alebo odchádzam," zaklamal.
 

"A kam potom chceš ísť, keď to miesto nedostaneš?"
 

"Nestaraj sa," odvrkol a hneval sa na svoju hrubosť. Ani hrubosť nemôže byť koncom jeho knihy, musí sa stratiť niekde v zápletke. V jednej z tých mnohých, ktoré premlčal nad televíznym programom.
 

"Ja ťa, ja ťa... ja ťa, ja ťa.." rozplakala sa. Nedopovedala nemôžem vystáť.
 

"Ja teba áno, vždy. Nikdy som nepochyboval, ale veril." Hlavou sa mu premával letmo zachytený Derrick o 21.00 z televízneho programu a Yossarian z Hlavy 22.
 

"Nevládzem. Dajme tomu koniec," utrela si slzy z líc a vytrhla mu program z ruky. Tú druhú mal stále preloženú cez hlavu.
 
*
 
V miestnosti s bielymi dverami. PRED nimi a ZA nimi. V obidvoch prípadoch s NIMI.
 

V hlave preratúvala body z testu. Deväť. Zas deväť. Prečo nie viac? Opakovala otázky z testu a hľadala inú možnosť než a, b, c. Možnosť za viac bodov. Mala vyššie IQ, ale deväť bodov jej IQ aj EQ degradovalo. Alebo to bol on, ktorý sedel pol metra od nej a zíral na biele dvere.
 

"Ako je možné, že sa nevrátil. Milovali sme ho. Bol jediný z nás," naproti nej sedela v tej istej miestnosti žena s mužom, ktorý ju držal za ruku. Ona bola zúfala, on nervózny.
 

"Čo sa vám stalo?" Deväť bodov si uložila v pamäti ako súbor v počítači. Prisunula sa k tomu, ktorý mal polovičný podiel na deviatich bodov, a čakala na odpoveď od muža alebo ženy sediacich v tej istej miestnosti s bielymi dverami naproti nim.
 

"Náš Japonec. Odišiel a nevrátil sa," odpovedala žena naproti a rozplakala sa. Muž, ktorý jej držal ruku, sa postavil a prechádzal sa k oknu a späť k tej žene, ktorá plakala za Japoncom. Vysvetľoval a bol nervózny.
 

"Japonec bol náš pes. Írsky teriér, ktorého sme milovali. Odišiel od nás pred pár dňami," zostal ticho stáť nad ženou, ktorá plakala.
 

Japonec štekal, keď jeho obľúbená hračka pípala. Tamagoči. Preto ho volali Japonec. To blbé kura donútilo Japonca utiecť. Kuraťu zdochli baterky a Japonec sa zbláznil. Ušiel, možno hľadať pomoc, možno pípanie kuraťa, možno opicu po Becherovke.
 

Tá ďalšia žena stála v rohu miestnosti s bielymi dverami a počúvala tých, ktorí sedeli naproti sebe. Tvárila sa tak. Jej muž počúval. Hľadal šťastný koniec knihy a obaja si boli istí, že sú na nesprávnom mieste. Kým ich o tom nepresvedčil ten nepodstatný za bielymi dverami.
 

"Poznáte Mira a Anetu?" spýtal sa ten, ktorý hľadal koniec. Pre svoju knihu. Možno pre svoju ženu.
Obrátili sa k nemu všetci v miestnosti s bielymi dverami. Začali rozmýšľať nad Mirom a Anetou. Dvoma, ktorí boli ideálny pár. Kilometre ďaleko od miestnosti s bielymi dverami. Osudom spojený s tými stupidnými dverami. Stupidnými, ale dôležitými pre túto poviedku. Pre jej koniec a moju reputáciu.
 

"Miro je plachý človek, bojí sa, ale Aneta má krásne nohy. Veľmi dlhé a oholené. Krajšie ako... Má krásne oholené nohy," povedal ten z páru, ktorý stratil Japonca. Postavil sa mu. Myslel na Anetu a chcel bozkávať jej dlhé nohy.
 

"Má krásne ústa. Ona. Jeho obdivuje. Láka ho do svojho sveta a v tom svete hľadá kompromis pre jeho negatíva. Aneta má krásne nohy. Má však krajšiu dušu. Sľúbenú Mirovi." povedal ten, ktorý hľadal koniec pre knihu.
 

"A Miro je romantik," povedala tá s tými deviatimi bodmi.
 

"A má rad psov," povedala tá, ktorej chýbal Japonec.
 

"A je to chlap, ktorý sa len tak niečoho nezľakne," dodala tá, ktorá stála v rohu.
 

"Miro miluje prírodu a orgazmus svojej ženy. Lebo Aneta ho nepredstiera," odvrkol ten, ktorý mal polovičný podiel na deviatich bodov.
 

"Nie je blondína. Nosí perleťový náramok a elegantnú kabelku. Od Gucciho. Toho Taliana. Má ju v pravej ruke a má v nich uložené vstupenky do divadla. Na muzikál. Miluje muzikál. Soňu Valentovú." povedala tá s tými deviatimi bodmi.
 

Čakali. Museli, lebo boli v miestnosti s bielymi dverami a v tej miestnosti sa odohráva príliš veľa príbehov na to, aby sa nezmyselne čakalo. Mali v hlave Mira a Anetu a museli si vyzdobiť ich krásny vzťah. Ozdobami, ktoré scelia ich rany. Pred bielymi dverami potrebovali ošetriť rany a zopár zhnitých stehov po ranách. Miro a Aneta rany liečili lepšie ako Freud a Nina Simon toho nepodstatného za bielymi dverami.
 

"Nemiluje ju. Chce ju podviesť," povedal zrazu ten, ktorý bol nervózny z Japonca.
 

"Nikdy ju nechcel podviesť. Klameš," vykríkla tá s tými deviatimi bodmi.
 

"Miro pije. Musí veľa piť, aby dokázal spať po boku Anety," prekričal ju ten s tými deviatimi bodmi. Vlastne on mal len štyri a pol boda z tých deviatich a chcel sex za štyri a pol boda. S Anetou. Lebo Miro nebol pre ňu dobrý.
 

"Aneta ho miluje, aj keď pije, chce s ním dieťa. Krásne dieťa. Chlapca a potom dievča," krikom vstúpila do rozhovoru tá, ktorá doteraz skoro mlčala. Stála v rohu miestnosti s bielymi dverami a v rohu musí každý mlčať. Bez ohľadu na to kam sa pozerá.
 

"Aneta nie je hlúpa a Miro nepije. Miro má rád zvieratá a Anetu. Urobil by pre ňu všetko. Hľadal by zatúlané zviera a chcel by s ňou dve deti," povedal tá, ktorá už neplakala za Japoncom.
 

Miro a Aneta sa im páčili. V tých piatich minútach, v ktorých sa miestnosťou s bielymi dverami prelievali myšlienky beznádeje, stratených sľubov, jedného psa, deviatich bodov. Predýchali všetko. Cez Mira a Anetu, kým tie biele dvere neotvoril ten, ktorý bol doteraz nepodstatný.
 

Mal na sebe rifle a pôsobil žoviálne. Napravil si okuliare na nose a usmial sa na nich. Na všetkých. Aj na Miru a Anetu v ich myšlienkach.
 

"Nech sa páči," ten nepodstatný im rukou ukázal smer ich cesty z pred bielych dverí za biele dvere.
 

Boli zasnení do Mira a Anety. Nadrogovaní prešli za biele dvere. Biele dvere sa zatvorili a tri páry za nimi nasadli do buldozérov. Netrvalo ani hodinu, aby medzi Mira a Anetu vrazili demolačnú guľu. Ideálny pár sa rozlámal ako nepotrebný hotel v Miami. 
 
*
 
"A prečo si vlastne napísal túto poviedku?" spýtala sa ma Beáta, s ktorou som sa zoznámil na Mierovom námestí po tom, čo ma ten afektovaný hlúpy intelektuál Miro poslal do kelu aj s mojou veľkou hlavou. Pila kávu a podávala mi môj rukopis.
 

"Lebo nikdy nechcem prekročiť prah bielych dverí smerom, ktorý by mi ukazoval ten nepodstatný. Lebo by som chcel byť Mirom a možno aj Anetou."
 

"Chcel by si žiť ako vymyslený ideál v hlavách troch citovo zruinovaných pároch?"
 

"Ale aj tie tri páry boli niekedy ideálne. Len nedokázali v tom pokračovať."
 

"Takže ideálna láska sa zmenila na hru na lásku?" Beáta si podoprela hlavu ľavou rukou a zadívala sa mi do očí.
 

"Presne tak," žmurkol som na ňu a možno sa aj usmial. "A v každej hre ťa môže niekto iný nahradiť. Príliš veľká neistota na to, aby som zanevrel na večné hľadanie ideálu a uspokojil sa lavicu zabudnutých náhradníkov."
 

"Ani ja by som nechcela skončiť za bielymi dverami. Bielu farbu nenávidím."


pre zodpovedanie otázok | stály odkaz

Komentáre

  1. skvelé...
    tlieskam..:-)
    príbeh, ktorý rozobral do detailu všetko čo žijeme... jednoducho výborne napísané, ani raz som sa nestratila v tých postavách..
    pekný deň, želám.
    publikované: 08.02.2011 15:23 | autor: z-a-r-a (e-mail, web, autorizovaný)
  2. to ja som
    sa sice na chvilu skoro stratila,ale tlieskam tiez a na chybky,ktorymi sa to tu dnes zahmyrilo zvysoka kaslem,lebo su nepodstatnejsie viac nez nepodstatny chlapik:-)
    publikované: 08.02.2011 16:49 | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  3. železník,
    tak čítala som bez dychu a niečo mi pripomenulo kúsok našej bordovej obývačky. Každá láska je ideálna, ak sú spokojní artisti v nej. A kto z nich prejaví väčšiu nespokojnosť? Kto obrúsi hrany ľadovca? Teplý zavan tepla, keď sa rozdúcha iskra z ohňa v krbe? Čo je lepšie: vkročiť za tie biele dvere, alebo neopúšťajúce noviny ruky?

    zamyslieť sa , sa tu oplatí! Potešiť sa slovom, sa tu oplatí!
    publikované: 08.02.2011 19:02 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Aké rozmanité výroky
    - bojí sa, ale Aneta má krásne nohy :))
    - a je to chlap, ktorý sa len tak sa niečoho nezľakne

    - ten hlúpy intelektuál Miro :?




    publikované: 08.02.2011 21:16 | autor: lalalka (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. lovely*girl
    INTERESTING
    publikované: 27.05.2011 16:57 | autor: lovoly*girl (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014