Rado bol vysoký – vraj niekedy dávno hrával basketbal – špinavý blonďák s modrými očami a bielou košeľou, ktorej prvé tri rozopnuté gombíky odhaľovali časť zo zarasteného hrudníka. Popíjal whisky a v nerovnakých časových intervaloch si utieral pot z čela. Keď ho od neho odišiel chalan, ktorého som poznal z videnia z gay baru, podišiel som k nemu s prosbou o pripálenie a s myšlienkami na milovanie.
Zopár ďalších pripálení, dve tri kolá whiskey a becherovky, jeden nefalšovaný žiarlivý výstup spoločníka a naše zotrvanie na imatrikuláciách nemalo význam.
Miloval filmy. Písal recenzie na filmový portál pod nickom Balderston a jeho zbierku dvdečiek by závidela nejedná požičovňa.
"Tento film si videl?" Sedel v tureckom sede chrbtom ku mne a tvárou k piatim policiam s natesno naukladanými dvdčkami. Nad pravé rameno zdvihol dvd Plynové lampy a držal ho dovtedy, kým som mu neposlal zápornú odpoveď.
"Je to úžasný film. Podľa mňa v ňom Bergmanová predviedla najlepší výkon. Vieš, čo majú spoločné Bergmanová a Studenková?"
"Rok narodenia?"
Sedel som na gauči a snažil sa vydolovať z mojich chabých filmových vedomostí, čo by mohlo spájať Bergmanovú a Studenkovú. Rado si povzdychol a Plynové lampy odložil na pravú stranu. Po jeho pravici odkladal filmy, ktoré som ešte nevidel. Po ľavej strane tie, ktoré by som si chcel pozrieť. Bez ohľadu na to, či to bude premiéra alebo repríza.
Nakoniec sa rozhodol pre Gildu s jej fenomenálnou scénou s vlasmi, pri ktorej skandovali väzni z Shawshank. Na gauči som sa po chvíli začal cítiť podobne – možno horšie ako Morgan Freeman. Rado uprednostňoval nerušený priebeh filmu. Mikrovlnka vypukala popcorn do poslednej kukurice, no prežúvanie bolo počas filmu prísne zakázané, otvoril dve fľašky vychladeného piva, no pregĺgenie nebolo prípustné. Rado nechodil do kina.
"Ľudia sú prasatá pri scénach, ktoré zovierajú hrdlo. Žerú kuracie stehná z KFC a prdia, pričom im uniká pointa – filmu, väčšine aj života," ospravedlnil svoju večnú absenciu vo verejných premietacích multiplexoch. "Držia sa za ruky a na očiach majú okuliare. Tie hnusné, tmavé vraj trojrozmerné. Hlúpa technológia, v ktorej sa hlupáci cítia za osem euro nositeľmi budúcnosti, pričom nedokážu vyriešiť triviálne hoc aj jednorozmerné veci. Zaslepia sa obrazom 3D, Coca colou a dvoma grgnutiami a práve v tej chvíli im exekútor pečatí byt. Oni sú však slobodní, lebo majú hlúpe okuliare do inej dimenzie."
Jeho ničím nepodložené výskumy o utekajúcich ľudoch do inej dimenzie sa dali vnímať iba z inej dimenzie. Nepotreboval som exekútora, Coca colu ani tmavé okuliare, aby som sa do nej preniesol. Vypol som sluch a levitoval niekde ďaleko, kým neotvoril dvere do spálne.
**
O piatej ráno sa posadil na posteľ a cez rozospaté pery vypustil zopár nezrozumiteľných slov. Za doprovodu jemne praskajúceho dreva z postele vstal a zopakoval prvé slová oného rána: "Vstávaj, musíš ísť domov." Nemal som odvahu spýtať sa z akého dôvodu. Ubehli tri mesiace od imatrikulácie a moja zubná kefka a zopár kusov oblečenia si zvykli na ďalší prechodný pobyt.
"Daj mi päť minút."
"To je veľa."
"Mám si zbaliť veci?"
"Dnes nie."
Z autobusovej zástavky som pozoroval jeho balkón. Oči hypnotizovali kus vytŕčajúceho panelu a zopár zbožných želaní, aby Rado vyšiel von a zavolal ma späť, ktoré panel statočne odrážal do neznáma. A práve vtedy ma prepadol ten bezočivý pocit, ktorý romány opisujú ako láska.
Päť rokov som mal od nej pokoj. Neprosil som sa jej, neposielal feromóny šťastia. A ona príde ako nepriateľ v minúte osobného neúspechu, aby sa dosýta zasmiala, vybila zlosť a neustále zásobovala nutkaním osobného zlyhania.
Ja a láska sme boli nepriatelia. Let ku mne mala naplánovaný vždy, keď som niekoho omrzel, prerástol mu cez hlavu a začal dôverovať. Nikdy nemeškala. Nenávidel som pocit lásky, nenávidel som lásku a nenávidel som slová o tom, že človek bez lásky zomiera skôr. Nechcel som zomrieť a od Rada počuť: "Musíš ísť domov."
Večer so mnou zalomcovala najviac. V Radovej prítomnosti. Vystúpila mi teplota, hlava mi klesala k hrudi, opustila ma chuť usmievať sa a vydať zo seba hocaké slovo. Chcel som pozerať film. Tisíce filmov. Prečkať pri nich, kým zo mňa ten pocit vyprchne, a so vztýčenou hlavou sám Radovi oznámiť: "Musím už odísť."
"Deje sa niečo?" spýtal sa nenútene. Možno ani nie zo slušnosti. Iba preto, aby sa prelomilo ticho medzi nami po filme Rebel bez príčiny.
"Nie. Mám horúčku. Asi pôjdem domov."
"Odveziem ťa. Ráno by si aj tak musel skoro odísť."
"Nepôjdeme zajtra do kina?" vyšlo zo mňa mimovoľne, ako keby som ho stretol pred pár hodinami a nemal ešte zmapované jeho "mám rád" a "neiritujete ma".
"Naozaj ti nie je dobre," konštatoval, keď mi pomáhal obliecť vetrovku a z malej skrinky na kľúče vybral tie od auta. "Nechceš ísť na pohotovosť?"
"Nepreháňaj. Parelen ma vráti na zem."
"V to dúfam. Nezmením filmové návyky kvôli tebe."
"Neboj, mohol by si ma čakať na chodníku pred kinom."
Zasmial sa a privolal výťah.
**
"Aký film pozrieme dnes?" poslal som Radovi esemeku a obhrýzajúc si nechty čakal na odpoveď.
"Horor, môže byť? Rád by som dal niečo od Hitchcoka."
"Vtáci, môže byť?"
"Môžu byť aj Vtáci."
Pri sledovaní vtákov som sa prvýkrát necítil ako mučeník. Rado dovolil, aby som si hlavu položil na jeho stehno a nerušilo ho ani pregĺganie vodky s džúsom, ktorú som vťahoval cez slamku.
"Kedy máš narodeniny?" spýtal sa cestou do spálne.
"O dva týždne."
"Nejaké špeciálne želanie?"
"Neviem, posledné dva roky som oslavoval sám a želal som si, aby sa ma niekto spýtal na špeciálne želanie a teraz neviem odpovedať."
"Takže odo mňa si už darček dostal. Spýtal som sa," zasmial sa a do rúk chytil vankúš, ktorý som po ňom hodil.
"Chcem ísť do kina," odpovedal som so smiechom a rukami nestihol chytiť letiaci vankúš, ktorý mi zasiahol hlavu.
Vyzliekol sa, skočil na posteľ, zhasol svetlo, stiahol ma k sebe a ráno o piatej bez nádychu stupídnej romantiky zavelil: "Musíš isť domov." Ignoroval všetky jednoslovné námietky, ktoré v sebe ukrývali zvedavosť na vysvetlenie pravidla "domov o piatej".
"Večer sa stretneme?"
"Môžme aj skôr. Končím o druh..." chvíľku rozmýšľal, "... šiestej. Hej, dnes končím o šiestej," utvrdil sám seba. "Takže až večer sa vidíme. Mám po teba prísť? Ehm,no vlastne večer požičiavam auto kamarátovi, budeš musieť prísť, ak teda chceš."
"Chcem."
"Ok. Tak o šiestej a nie že budeš meškať," pohrozil mi s úsmevom, ktorému dnes dávam za vinu, že na pár sekúnd oslabil môj rozum a nepriateľka – láska vypustila ďalšiu dávku jedu do srdca.
**
O šiestej hodine som stál na chodníku pred panelákom, v ktorom Rado býval. Počasie bolo konečne jarné. Po nekonečnej zime okoloidúci nechali doma vetrovky a vybehli do ulíc vdychovať jarný vzduch. Meškal nakoniec Rado.
Skôr ako som vkročil dovnútra, ospravedlňoval sa, že v byte bude menší neporiadok. Hračky boli porozhadzované po celom byte, v obývačke na koberci rozložená autodráha, na gauči pohádzané knižky od Walta Disneyho. Na kuchynskom stole jedno balenie Pampersiek a vedľa neho dva malé uteráky a zelená deka. Dvere do izby vedľa spálne, o ktorej sme sa nikdy nerozprávali, boli otvorené. Nebola to pracovňa, lebo v nej obyčajne nemáte v strede detskú postieľku a pod oknom drevenú posteľ v tvare pretekárskeho auta.
"Ženatý, však?"
Pokrčil plecami a vydal zo seba ničo ako hm. Poupratoval hračky, odpratal autodráhu do detskej izby a zamkol dvere do nej.
"Manželské páry ma raz zabijú. Stereotyp, ku ktorému sa dokáže dopracovať manželstvo po desiatich rokoch... katastrofa. Ľudia strácajú fantáziu, nečítajú knihy, nudia sa v nákupných centrách a ku mne prídu vyplakávať, prečo nie je všetko také, aké bolo na začiatku," imitoval ženský hlas.
Vyzliekol si nohavice, odložil ich do skrine a hľadal modré tepláky, ktoré nosieval doma. Počas toho dôrazným hlasom spájal zážitky z práce s vlastnými súdmi nad ľuďmi v manželstve.
"Najedzme sa a poďme niekam von, počasie konečne dostalo rozum," navrhol a vybral z chladničky pizzu.
"Kiež by som ho konečne dostal aj ja," povzdychol som si.
"Hovoril si niečo?" kričal z kuchyne, "dúfam, že sa to bude iba zlepšovať. Cez víkend by som mohol ísť bicyklovať. Máš tu bicykel? Mohli by sme vybehnúť na hrádzu a prejsť ju až dole do...." rozprával ďalej, iba ja som ho prestal vnímať.
Moju pozornosť upútala fotografia v ráme vedľa televízora. Tri vysmiate tváre. Dve detské a Radova medzi nimi. S rovnakým úsmevom, s ktorým mi ráno hrozil. Chytil som ju do rúk a pár sekúnd bez dychu pozoroval. Deti ho prstami štípali do líc. Fotka plná šťastia, pre mňa však úplne prázdna, nahá, bez citu. Bez pochopenia.
"Alebo môžeme ísť aj korčuľovať, ak budeš pri mne trpezlivý a tolerantný." Vošiel do obývačky s pizzou na drevenom okrúhlom podnose.
"Myslím, že oboje mi pôjde."
"Čo oboje? Chceš ísť aj na bike aj na korčule?"
"Nie. Myslel som trpezlivosť aj tolerantnosť."
**
Na moje narodeniny si Rado zobral dovolenku a mňa na výlet. Večer po návrate sme zapadli do podniku v Starom meste a objednali pivo. Rado mi druhýkrát zablahoželal a dodal, čo pri prvom zabudol.
"Končím s tebou." A ja som začal hľadať na tvári ten úsmev. Nenašiel som. Jeho tvár bola až teraz prázdna.
"Končí zima, končíš ty, som zvedavý, čo začne?" Malo to vyznieť optimisticky, no hlas to konvertoval na zúfalstvo.
"Lepšia budúcnosť," pokúšal sa znížiť dopad vety, ktorou všetko končil a ako bonus priložil úsmevom.
"Jednu dvojitú lepšiu budúcnosť, poprosím," objednal som, keď čašník doniesol pivá.
A na lepšiu budúcnosť som pil do rána. Od desiatej sám. Od polnoci v gay bare. Stretol som tam toho, ktorého som poznal z videnia, a ktorému som na imatrikuláciách ukradol Rada. Sedel v prvom boxe a predpokladám, že očami sledoval každý môj krok. Môj krok sa zastavil pri bare. Barman vyložil predo mňa minerálku a dvojitú lepšiu budúcnosť od uja Bechera a a v tichosti pozeral na plagát so zväčšenou plechovkou Redbullu zaveseného na stene vedľa chladiace boxu s nápojmi.
"Už si mal narodeniny?" spýtal sa ma ten "známy z videnia" a objednal si kolu.
"Dnes mám." Hlavu som nezdvihol, ale hovoril som tak, aby som hudbu prekričal aspoň o jeden decibel.
"Ajejeje, panečku, holčina od dnes nemá pipína."
"Takže je to niečo také ako vstávanie o piatej?"
"Jojo, holčina, je to ako wake up at five and gett off. A neskôr vyzvedá, kedy máš narodeniny a čím ťa má prekvapiť. V ten deň si zoberie dovolenku, teba na výlet a večer pri drinku ti druhýkrát zablahoželá s dodatkom good bye, my lover." Ten, ktorého som poznal z videnia zrekapituloval celý môj deň a v medziriadkoch hovoril o celom poslednom období, ktoré sa mi delilo na čas plynúci medzi stenami a čas plynúci s Radom.
"Rado končí pri dvadsaťšestke."
"Takže na imatrikulácii ...."
"Jo, holčina, tak je. A ak tu vydržíš do druhej, náš spoločný ex si príde pre ďalšieho pod dvadsaťšesť. Stav sa o jednu dvojitú."
Ten z videnia zostal so mnou pri bare. Objednávali sme tekuté pochúťky a spomínali na zvyky a názory dvojmetrového pána s mániou do filmov. Rado zachovával rovnaký postup. Začínalo to Gildou, potom názormi na kiná a ľudí, ktorí sa pozerajú na svet cez 3D okuliare, rozhádzanými hračkami, požičaným autom.
Smiech gradoval s každou jednou spomienkou a odohnanie ich účinku zabezpečoval alkohol. Neboleli, boli iba príliš hlučné, čerstvé a dávkované rýchlosťou nemožnosti spätnej reakcie.
O druhej v noci prešiel okolo nás Rado. Bez pozdravu. Zakotvil pri zadnom bare. Odchádzal po pol hodine s čiernovlasým mládencom s pearcingom v nose.
"Mali by sme ho varovať, nie?" spýtal som sa môjho predchodcu v seriáli s názvom "Rado".
"V žiadnom prípade. Ten mladý je východniar. Tých nemusím. Choď mu zaželať hepy brzdej a dosť. Čo si myslíš, prečo som tebe vtedy nič nepovedal?"
"Lebo nemáš rád ľudí bez ohľadu na svetovú stranu."
"Teraz je to už jedno. Pi, moja."
"Nehovor mi v ženskom rode." Dopil som, zaplatil a postavil sa na odchod. Ten, ktorého som poznal z videnia sa zodvihol tiež. Vyšli sme z baru a cestou na zástavku sa ma snažil presvedčiť, že som neurobil nič zlé.
"Neboj, on raz zruší ten svoj vekový limit. Starne ako všetci ostatní a mladí nebudú mať o neho záujem. Bude nás prosiť, aby sme sa mu vrátili do života. Uvidíš. Nemusí ti byť za ním ľúto. ON je hajzel a hajzel nikdy neopustí riť, ktorá ho živí."
"Myslíš jeho ženu?"
"Hej. Odišiel z domu na druhom konci Bratislavy do rodičovského bytu. Spálne na sto metrov od seba, spoločné nedeľné obedy a deti ako okrasa do rodinného albumu. Ale rodina to už dávno nie je. Netráp sa, on je na tom horšie."
"Netrápim, no jediná vec mi isto bude dlho robiť problémy so spánkom."
"Ktorá?"
"Čo majú spoločné Bergmanová a Studenková?"
Mechanicky som zdvihol ruku na pozdrav a odišiel som. Ešte po pár metroch som počul jeho smiech nad mojím problémom.
***
Do postele som si pritiahol posledné pozdravy z fľaše uja Bechera a pustil romantický film s Adinou Mandlovou. Rado ju mal veľmi rád. Radšej ako mňa. A vtedy mi to všetko prišlo strašne ľúto. Pri Adine sa účinky všetkých spomienok spojili do jednej veľkej reakcie a vpálili do mňa ako blesk.
Nevzlykal som, iba púšťal slzy z očí. Zrejme si ich všimla aj moja nepriateľka – láska. Odľahčili napätie v našom nepriateľskom vzťahu a sama postupne pochopila, že aj keď priletí včas, pre mňa je to neskoro. Vzdávala sa a nové mozgové bunky začali po nej odstraňovať následky.
"Bolo to surové, ale nedalo sa inak, zaľúbil si sa do mňa a tým si to všetko pokazil," napísal mi Rado na druhý deň.
"No musíš uznať, že som trpezlivý a tolerantný," odpísal som mu.
"Áno, uznávam, to si. Si v poriadku? Všetko ok?"
"Ešte nie. Ale som na dobrej ceste k tomu."
Komentáre
peter,