adam j. pallo

 

"Do kelu aj s budíkom" - povedal som si pre seba, keď vo štvrtok ráno začal vyzváňať. Nemár rád vstávanie príliš skoro a sedem hodín je pre mňa nočná hodina. Celú noc som nazavoril ani polovicu oka, hľadel som na plafón a v mysli premietal, ako bude prebiehať nasledujúci deň. Ako im to povedať? Zbijú ma? Rozmlátia byt? Kto bola vlastne tá žena? Jediné, čo som o nej vedel bolo, že je mŕtva. Neviem ako žila, koľko žila, prečo sa zabila. Vynáralo sa mi niekoľko v tej chvíli aj zbytočných otázok, na ktoré by mi isto odpovedala moja klebetná suseda. Určite si vedie kroniku bytovky a dám ruku do ohňa za to, že má zistené aj číslo môjho zdravotného poistenia. Prepadlo ma nutkanie zaklopať jej na dvere a viesť s ňou opäť nočný dialóg. Avšak nemal som vôbec chuť vysvetlovať jej, prečo sa pýtam na mŕtvu ženu. Blbé nutkanie ma rýchlo opustilo a pokúšal som sa privolať spánok rátaním dobytka, čo nepomohlo, podobne ako aj predstava padajúceho vodopádu. Nakoniec som vyskúšal kombináciu oboch psychopomôcok na zaspanie a rátal som dobytok, ktorý prechádzal pod vodopádom. Samotná predstava tejto kombinácie ma unavila a o šiestej hodine som zaspal. Nie však na dlho.

Sedel som na posteli, pozeral na najsprostejší ľudský vynález, ktorým budík bezpochyby je a nerozmýšľal som nad ničím. Bolo mi jedno ako to dopadne. Vedel som, koľko sa mi dostalo a nechcel som si vymýšľať nejaké bájky o tom, že tá smrť je neobjasnená, že sa slečna zabila kvôli nesplnenej láske a iné voloviny. Neplánoval som však ani sedieť doma a vyčkávať na pánov veľkomožných, buď ma doma zastihnú a dozvedia sa na čo sa pýtali, alebo budú musieť prísť inokedy, ja mám tiež svoje povinnosti. Dal som si sprchu, klasický rituál raňajok a vybral sa do školy.

V škole som sa dozvedel niečo o odvolaní, dovolaní a obnove konanie v trestnom práve a keďže som mal viac absencií ako povoľuje študentský poriadok, dostal som trest napísať seminárnu prácu. Po hodine trestu a s trestom som si pred školou zapálil cigaretu a chystal som sa labužnícky vydýchnuť, keď ma do chrbta zasiahol riadny buchnát niekoho ruky.

"Čaf buzna. Som si myslela, že ťa vyhodili, dlho si sa tu neukázal, poďme na kafe." - buchnát nebol začiatok rasistického ataku zo zadu, ale antrée mojej spolužiačky s povzbudivými slovami.

"Do Boha, kroť sa, však mi stavce polámeš."

"Ha ha ha ha, to by si najskôr musel nejaké mať, he ha, kam ideme?"

Zasadli sme do najbližšej kaviarne a rozhovorili sa. Úvod sme venovali škole, seminárkam, skúškam a iným školopovinným veciam. Z úvodu spolužiačka postupne prešla do časti, v ktorej sťažovala na svojho frajera. Nevšíma si ju, nemá na ňu čas, stále pracuje a ona si myslí, že si v práci našiel nejakú ambicióznu sedlaňu, s ktorou si to po záverečnej v práci rozdáva a možno sa aj natáčajú na kameru, lebo to je jeho veľká túžba, o ktorej spolužiačka nechce ani počuj.

"Nemám záujem rozťahovať nohy pred kamerou, pred ním ich roztiahnem rada, ale nech mi do postele neťahá kameru, úchyl jeden." 

Pohoršovala sa a horúčkovito premostila pokusy jej frajera o točenie porna v ich posteli do ponosovania sa nad všetkými erotickými pomôckami, bez ktorých si skoro každý druhý pár nevie predstaviť sex - "Nechápem, ako si niekto môže brať okrem frajera do postele aj iný umelý materiál. Kam sa podela fantázia?"  Pred obedom prerušila svoju prednášku a zavelila.

"Ideme piť, zdvihnaj ten svoj lenivý zadok a ide sa do Ponorky."

"Čože? Však nie je ani dvanásť." - namietal som.

"Ako keby si nikdy nechľastal na obed. Nehraj sa na neviniatko. Nezdržuj a hýb sa."

"Vážne, dnes nie. Mám ešte nejaké veci vybaviť a nechcem sa opiť. Nechajme to na večer."

"Večer, večer... to mi prejde chuť. Vy chlapi ste fakt nemožní, či už buzny alebo heteráci. Baba sa musí doprosovať, keď si chce dopriať trochu alkoholu. Tak poď so mnou, ja budem vodkovať a ty trapošiť s kofolou."

"Dobre, dobre, tak poďme, ale platiš, keď som už nemožný." - kapituloval som.

"Neboj ty socka, zaplatím ti aj obed." - oči sa jej rozžiarili.

V "najluxusnejšom" bratislavskom podniku sme dali do seba 4 vodky a becherovky a ako brzdu sme zvolili pivo, aby sme neboli trápni. Spolužiačka upustila od svojich problémoch s frajerom a začala sa sťažovať na kreditný systém našej fakutly. Diskutovali sme o tom ako dvaja politici v nedeľňajšej politickej relácie na STVčke a jeden zlepšovací návrh striedal druhý. Nepadli na akademickej pôde, ale uspokojilo nás aspoň to, že sa dostali do uší návštevníkom Ponorky, ktorí ako bývali, terajší a pravdepodobne budúci alkoholici ponárali svoje problémy v alkohole. Pri presviedčaní ma o tom, čo je pre našu školu najlepšie, zapojila spolužiačka všetky možné pomôcky od kreslenia, cez gestikuláciu až po postupné zvyšovanie intenzity jej hlasu. Jej hlas sa niesol na rovnakej vlnovej dĺžke aj na ulici.

"Čo som jeblá, aby som cestovala mhd, však budem právnička, zavolaj taxík." - s krikom do mňa hodila svoj mobil a začala vysvetlovať jednej staršej pani, že nepije preto, lebo je alkohlička, ale preto, že všetci chlapi sú sprostí, vrátane jej frajera, ktorý ju nechá bez sexu skoro tri týždne a ona je tak sexuálne zúfala, že by najradšej nakopala toho debila do rozkroku. Sebaľútosť ju prešla v taxíku, kde pomaly zaspávala.

Po návrate do bytu, som ľahol do postele a behom pár minút som bol "mŕtvy". Bolo niečo po piatej večer, keď mi začal vyzváňať mobil. Zahučalo mi v hlave a ruka pátrala po pekelne vyhrávajúcom prístroji. Mrkol som jedným oko na display a začal mrmlať okolo 15 číslic, ktoré identifivali volajúceho neznámeho môjmu telefónnemu zoznamu.

"Prosím."

"Čau, to som ja Milan - posadil som sa na posteli ako som najrýchlejšie dokázal -  dostal si ten mail odo mňa?"

"Hej, hej, prišlo mi to...čo to bolo za ženskú, kto ju to môže hľadať, ako im to mám povedať.. prečo sa zabila...kto môžu byť tí dvaja... kto vlastne býval predo mnou?" 

"Zle ťa počujem, som stále v Indii - prerušil moju spŕšku otázok - tá žena sa zabila, ako som ti to napísal, mala 32 rokov, bola vydatá za nejakého Francúza, kamarát ju rozvádzal a hľadal pre ňu ubytovanie v Bratislave, lebo si tam našla prácu, tak som jej dal do podnájmu byt. Pochádzala tuším z Košíc, neviem presne, s jej rodičmi som nebol, oni si prevzali jej telo v nemocnici. Ak by mali tí dvaja nejaké otázky, tak nech sa obrátia na jej právnika, zober si pero, nadiktujem ti jeho meno a čis...." tu tu tu tu tu

"Haló, haló, kurva, Milan, počuješ ma...haló...kurva po*ebaná aj s operátormi.." - hučal som do hluchého telefónu.

 No do riti, teraz viem asi toľko, koľko pred dvoma dňami, keď mi poslal mail. Z nedostatku spánku, z becheroviek, z piva a z rozčúlenia nad spadnutým hovorom s Milanom na rozbolela hlava ako sviňu. Dal som si ibuprofén, zapálil cigaretu a urobil silnú kávu na prebratie. Vo chvíli, keď som si zalieval kávu, blížil sa prst holohlavého k zvončenku na dverách. Strhlo ma, keď som začul to blbé čvirikanie zvonca. Hodina H nastala.

"Dobrý večer."

"Dobrý, poďte ďalej, mám tu bordel, tak bacha, aby ste sa o niečo nepotkli." - neviem, či som sa snažil ospravedlniť neporiadok, alebo skôr ich vystrašiť, že môžu prísť ľahko k úrazu, ak si nedajú pozor. Nemal som trému, ani trasúci hlas s nohami, ani sucho v ústach. Všetci sme zaujali svoje miesto v kuchyni ako pri ich poslednej návšteve. Holohlavý bol vysmiaty, cudzojazyčný žul žuvačku a tváril sa nezaujato. Zatiaľ.

"No čo si zistil, cukrík. Dúfam, že sme sa sem netrepali len tak."

Bolela ma hlava a nechcel som mozog trápiť s vhodnou formuláciou odpovede:

"Zabila sa. Písal mi majiteľ bytu, že ju našli mŕtvu v kúpeľni niekoľko týždňov predtým než som sa nasťahoval. Dáte si kávu?"

Holohlavému zmizol úsmev z tváre a keď tú zmenu zbadal cudzojazyčný, spozornel a spustil na holohlavého francúzsky monológ. Keďže po francúzsky ovládam len frázy zo známych hitov, ktoré sú pozvánkami do postele, nerozumel som mu ani pol slova. Po skončení monológu la france nastalo ticho, holohlavý na mňa pozeral a 4 krát si ma premeriaval od hlavy po ponožky. Prišlo mi to nepríjemné a tak som prerušil ticho.

"Neviem, kde je pochovaná, rodičia si jej telo zobrali so sebou."

Holohlavý až teraz začal hovoriť Francúzovi, ako sa veci majú. Prekvapila ma jeho plynulá francúzština, vyzeral ako vyhadzovať z niektorej vychýrenej bratislavskej diskotéky, vystupoval podobne ako oni, a človek by o ňom nepovedal, že vie rozprávať aj iným jazykom. Diskutovali medzi sebou ako keby som tam nebol. Holohlavý zvýšil hlas a zrejme použil nejaké nadávky, Frantík sa nenechal a začal rukou trieskať do stola. Jeho prvý úder  ma prebral stokrát účinnejšie ako silná turecká káva. Keď ho holohlavý ukludnil, obaja si zapálili cigaretu, nie že by mi to vadilo, ale tak mohli sa aspoň spýtať. Nechcem som zapárať, a tak som im opäť ponúkol kávu.

"Ja si dám a niečo tvrdšie pre neho" - hlavou ukázal na skormúteného Francúza, ktorý sa pokúšal trasúcimi rukami zapáliť druhú cigaretu.

"Hovoril ten majiteľ bytu aj o dieťati?"

"Nie, o dieťati nepísal nič. Len o tej žene. Ako som vám povedal, našli ju v kúpeľni, bola sama."

"Môžem sa tam ísť pozrieť?"

"Jasné."

Zostal som v kuchyni sám s Francúzom. Nalial som mu becherovku a fľašu postavil pred neho, ak bude mať chuť nech si naleje sám. Aj tak by som mu nerozumel, ak by si pýtal repete. Po prvom poháriku ho striaslo a rozviazalo jazyk.  Z úst mu začalo vychádzať nespočetné množstvo francúzskych slov, ktoré tvorili vety, súvetia, odseky a na mojej tvári čoraz viac vypúlené oči. Nedošlo mu, fešákovi, že nie som z tých erudovaných, čo by boli schopní zvládnuť okrem angličtiny aj iný jazyk. Neskákal som mu do reči, ani po anglicky nepresviedčal, že mu nič nerozumiem. On sa možno potreboval len vyrozprávať bez toho, aby mu niekto dával rady, dohováral mu alebo oponoval a ja som radšej držal hubu, aby som sa náhodou nestal terčom jeho ruky miesto stola, ak by ho opäť prepadol nával "citov".  Prišlo mu asi vhod, že si môže od srdca zanadávať, vyžalovať sa, povedať svoj názor pred niekým, kto nemá ani poňatia o čom rozpráva. Lial do seba jeden pohárik za druhým a prestal rozprávať, keď sa vrátil holohlavý z kúpeľne. Piť však neprestal.

"Čo ste zistili v kúpeľni?"

"Nič. Máš tam bordel..."

"Už by ste mi mohli povedať, kto vlastne ste?"

"Žena, ktorú hľadáme bola manželkou môjho klienta, ktorý sa tu teraz ožiera. Rozviedli sa a ona sa aj s dieťaťom vrátila na Slovensko. Fungovala medzi nimi mailová komunikácia, najmä, čo sa týka potvrdenia, či dostala alimenty alebo nie. Pred viac ako polrokom prestala písať. Začali sme ju hľadať pred dvoma mesiacmi, jej právnik s nami nechce komunikovať, trvalo mi dlho kým som zistil túto adresu. Teraz potrebujeme zistiť, kde je to dieťa."

"To ja fakt netuším."

"Kto je majiteľom tohto bytu?"

"Kamarát, ale je odcestovaný"

"Aha. No tak mu napíšeš ešte raz a spýtaš sa ho, či tu bývala aj s dieťaťom."

"Počkajte chvíľu." - vybehol som von a prvýkrát počas môjho pobytu v paneláku som zabúchal na dvere mojej susedky. Chvála Bohu, bol doma len jej manžel. Starší nekonfliktný pán so svojim starecko-úchylným zmyslom pre humor. Poprosil som ho, či si nespomenie na ženu, ktorá tu bývala predo mnou. Spomenul. Bola to vraj fešanda, zhovorčivá, len škoda, že sa zabila. Teraz sa on musí pozerať   na svoju starú a ostatné dôchodkyne z bytovky, keďže jeho potešenie očí sa zabilo. Usmial som sa nad žartíkmi senilného pána a spýtal sa na dieťa. "Nie, žiadne dieťa s ňou nebývalo. To by som si všimol." Poďakoval som a odišiel. Starý pán mi ešte stihol zakričať, že by som mohol sem tam nejaké dievčence zavolať do bytu, nech táto márnica trocha ožije.

"Nie. Nebývala tu s dieťaťom."

"OK, chrobák, ak by si niečo zistil, na stole som ti nechal vizitku, dáš mi vedieť, jasné."

"OK. Ozvem sa."

Holohlavý postavil zo stoličky Francúza, ktorý vypil trištvrte becherovky a poskytol mu svoju ruku ako záchranu pred možnými pádmi. Na chodbe sa mu vytrhol z ruky, chytil ma za ramená, pozrel do očí a zavrieskal:

"Est-ce que tu l'as vue? Est-ce que tu l'as vue?" 

"Pýta sa, či si ju ty videl" - ozval sa spoza neho holohlavý.

"Nie. Nevidel, ani živú, ani mŕtvu. Je mi to ľúto." 

Odišli. Zabuchli za sebou dvere a z môjho srdca padol obrovský kameň, najmenej 4 tonový. Odpoveďou na frantikovu otázku som považoval celú vec za uzatvorenú. Bolo mi tej slečny ľúto a bolo mi ľúto aj jej bývalého manžela, ale nie až tak, aby som sa hral na detektíva a pátral teraz po ich dieťati, ktoré si užíva detstvo pravdepodobne na východe Slovenska. Chytil som do rúk vizitku holohlavého - JUDr. XXX xXXXXXXX, adresa kancelárie, tč, z druhej strany bolo ceruzkou napísané : zisti a volaj 090x xxx xxx. Ani ďakujem, ani prosím, nič. "Hmm, celkom fešák, hádam ho skontaktujem za iným účelom, cukríka jedného." - povedal som si pre seba a zahodil vizitku do koša. To, že človek odhodí vizitku neznamená, že odhadzuje jej majiteľa. Ak som ja považoval vec za utvorenú, tak niečo iné si mysleli cudzinci. Francúz sa vrátil na čas do svojej krajiny, no keď sa vrátil, jeho prvá cesta smerovala aj s jeho "veselým" právnikom rovno k mojim dverám.