adam j. pallo

(pokrač. čl. "Aj psy majú svoje dni, len nechcú chlastať") 

Sadla si na stoličku a tupo hľadela pred seba. Zo zmeravených prstov jej padol mobil na dlážku. Zablokovali sa jej všetky zmysly, srdce jej zovrelo a žalúdok sa rozochvel. Nedokázala sa rozplakať, urobiť jediný pohyb, vysloviť jedno slovo.

Stále neverila. Chcela hľadať zmysel v tom, čo niekedy zmysel nedáva. Dookola si opakovala v hlave vetu, ktorú jej práve Luciina mama povedala. Zabudla na pustenú vodu v kúpeľní, ktorá si našla cestu k susede a tá zalarmovala svojho manžela.

Po neúspešnom zvonení a búchaní na dvere, sa ich akční susedia rozhodli vyvaliť.

Petra nezmenila polohu. Nepozerala sa vystrašeným susedom do očí, nepočúvala. „Hrala“ živú mŕtvolu.

„Ženská bláznivá, chcete vytopiť celý barák. Žijete? Hálo?“ - zatriasol ňou sused.

Prebrala sa po dvoch fackách, ktoré jej uštedrila pohotová suseda.

„Čo, čo..kur..čo tu robíte, kto vám otvoril dverel? Vypadnite, vypadnite odtiaľto.“ - rozkričala sa.

Prekvapený susedia jej vysvetlili, čo sa stalo a čakali nejaké vysvetlenie, ani nie tak z pocitu, že by radi pomohli, ale skôr zo zvedavosti. Nedočkali sa ho. Petra sa rýchlo spamätala, s ospravedlním pridala poďakovanie a ukázala im rukou kadiaľ sa dostanú najrýchlejšie von.

„No tie dvere nepôjdu zatvoriť. Musíte si to dať opraviť a zajtra sa porozprávame o škode, my sme nenedávno maľovali.“ - upozornil ju sused.

Zavolala bratovi Jožovi. Nekomunikovala s ním odvtedy, čo sa jej priznal, že spáva s tým istým pohlavím ako ona. Teraz potrebovala chlapa, ktorí ju pevne chytí bez toho, aby myslel na to, ako jej čo najrýchlejšie rozopne podprsenku a stiahne nohavičky.

Hodila sa mu okolo pliec a rozplakala sa. Búchala ho do hrude, chcela zo seba vybiť smútok, vrátiť sa o jeden deň spať. Napraviť tisíc drobností, nechať si pre seba tisíc slov, zmeniť celý včerajšok od základom, len aby nemusela dnešný deň začínať bez najlepšej kamarátky.

Jožo nevedel, čo sa deje. Po troch rokoch mu zavolá uplakaná sestra a prosí ho, aby ju prišiel zabiť, lebo je najväčšia sviňa na svete. Zadychčaný sa ničomu nestíhal čudovať. Vyvalené dvere, plačúca sestra s rozstrapatenými červenými vlasmi na pokraji nervového zrútenia, ktorá ho bije do hrude a vykrikuje nesúvislé vety, ktorých koniec bol vždy „je to moja vina.“

Nečakal, že mu Petra v takomto stave prezradí, čo sa deje, snažil sa ju ukludniť. Napchal do nej dve tabletky guajacuranu a po menšom boji v posteli, ho poslúchla a zostala v nej ležať. „Vyliezla“ z nej až na druhý deň večer.

Vnímal Žanetine pery na stoporenom úde, jej prsty na semenníkoch, počul vlastné vzdychy, no v mysli mal niekoho iného. Chcel otvoriť oči a vidieť miesto nej ju. Za posledné hodiny sa mu vytratilo celé vzrušenie z dobrodružstva malého neposlušného chlapca, ktorý utiekol z domu, aby potrestal rodičov so sľubom, že sa už nikdy nevráti.

Chýbal mu Luciin zmysel pre poriadok, jej rozvážnosť, vôňa jej tela, úsmev, ktorý sa jej sem tam objavil na tvári. Bývaval z jej dočasných panovačných momentkách unavený, no v podstate sa jej nikdy za sedem rokov manželstva nenasýtil.

„Čo sa deje?“ - zdvihla hlavu a očami naznačovala, že v jeho rozkroku nie je niečo v poriadku.

„Prepáč, v robote bude dnes frmol. Je pred sviatkami, veľa toho musíme dorobiť, aby sme nemuseli tvrdnúť v práci na Vianoce.“ - postavil sa z postele a zamieril do kúpeľne.

Odvrhnutá Žaneta vo vnútri „penila“. Prezerala sa pred zrkadlom a hľadala nejakú chybu krásy, ktorú si možno Andrej všimol skôr ako ona. V Andrejových nohaviciach, ktoré mal prehodené cez stoličku, začal zvoniť telefón.

„Prosím?“ - bola zvedavá, kto je Martina, meno ktorej sa objavilo na displeji.

„Dobrý deň. Dajte mi, prosím vás, Andreja k telefónu. Musím s ním hovoriť.“ - odmeraný ženský hlas v Žanete vyvolal rešpekt, no zvedavosť jej nedovolila vykonať rozkaz hneď.

„A čo od neho potrebujete?“ - aj keď cítila v bruchu slabé chvenie a zopár kvapiek potu na čele, snažila sa rovnakých tónom odpovedať.

„Dajte mi Andreja k telefónu a zbytočne sa nevypytujte. Vás sa to netýka.“ - trval ženský hlas na svojom.

Žanetina vnútorná nervozita dosiahla erupciu.

„Nie je tu, keď niečo potrebuješ, zavolaj mu neskôr.“ - začala tomu hlasu, ktorý patril Martine, tykať a ukončila hovor.

Hodila mobil na posteľ, vybrala z nočného stolíka cigarety a nevšímajúc si Andreja, ktorý akurát vybehol z kúpeľne, vyšla v župane na balkón.

„Kto to bol? Zdvihla si to?“ - s previazaným uterákom na páse a kvapkajúcou vodou z vlasov hľadal v spálni mobil.

„Neviem, zabudla sa predstaviť.“ - odvrkla mu.

Po minúte hľadania ho našiel a skontroloval posledné prijaté hovory.

„Čo chcela?“ - obliekol si rifle a vyšiel za Žanetou na balkón, kde si poutieral posledné zostatky vody stekajúce z hlavy na chrbát.

Dívala sa pred seba. Ignorovala jeho pohľad a po dramatickej minúte ticha, ktorú tak milovala, aby zdôraznila svoju dôležitosť, sa k nemu otočila a vyfúkla z úst do jeho tváre dym s odpoveďou.

„Nie som tvoja sekretárka. Zavolaj si jej sám a zisti si.“ - vyhodila nedofajčenú cigaretu a odišla do kúpeľne.

Andrej nemal Martinu veľmi v láske. Najmä jej manžela, ktorý často porušoval dopravné predpisy a vždy sa policajtom smial do ksichtu, keď mu dávali pokuty alebo brali vodičský preukaz. Vystatoval sa svojimi konexiami na polícií a potom vždy jeho žena, Martina, volala jemu, aby to nejako vybavil, lebo jej namyslený manžel je podnikateľ a nemôže si dovoliť jazdiť autobusom.

„Ahoj Tina, potrebovala si niečo?“ - ostal na balkóne.

„Dobre viem, čo si urobil Lucke a definitívne si u mňa ako človek skončil, ale toto...“ - rozplakala sa, čo Andreja veľmi prekvapilo a zároveň vystrašilo.

Aj keď ako vyšetrovateľ dokázal potláčať emócie a v každej situácii vedel zachovať stoický kľud, teraz sa mu to nepodarilo, znervóznel. Luciina sestra bola podľa neho žena, ktorá sa dobrovoľne vzdala plaču aj smiechu, lebo ich považovala za zbytočnosť a slabosť. Uvedomil si, že tentokrát nie je predmetom hovoru pokuta jej chrapúnskeho manžela.

„Ale čo? Čo Martina, čo sa stalo? Krucinál, neplač, upokoj sa, čo sa stalo?“ - kričal do telefónu nedbajúc na otáčajúce sa hlavy ľudí, ktorí prechádzali po chodníku pod balkónom.

Krik sa dostal aj do Žanetiných uší. Nechala tiecť vodu v sprche a tichými krokmi sa presunula do kuchyne. Zastavila pri balkónových dverách a pozorovala ho. Stál k nej chrbtom, zápästím búchal na okraj balkónového zábradlia a počas celého hovoru nepovedal do telefónu ani jedno slovo.

Zložil telefón, vytiahol si jednu cigaretu z krabičky, ktorú tam zabudla a zapálil si. Videla dym, ktorý decembrový vietor odvial niekam do vyššej sféry atmosféry, nevidela slzy, ktoré stekali po Andrejových líciach a roztápali čerstvo napadnutý sneh pod balkónom.

„Ešte raz zdvihneš môj telefón, keď mi bude niekto volať, alebo mi ho nedáš, keď ťa budú o to prosiť, uvidíš, čo ste s tebou urobím, sviňa.“ - vyhrozil Žanete, ktorá so strachom v očiach pozerala do jeho červených, slzami zvlhnutých očí.

Zatackala sa a takmer padla na dlážku, no stihla sa chytiť rohu kuchynskej linky, ktorého sa držala, kým Andrej neodišiel.

„Neviem, či večer prídem. Zavolám ti.“ - okríkol jej z chodby a zabuchol za sebou dvere.

Dve hodiny po tom, čo Denny doštekal, ju zobudila Katka. Na chodbe stál dedko, ktorý držal v ruke kufor, na ktorom bol obrázok oslíka zo Shreka. Rozospatá kládla otázky, na ktoré jej nikto neodpovedal. Podarilo sa jej zaspať v aute. Nepamätala si, ako sa z auta dostala do postele, v ktorej vždy spávala, keď ju mamička a otecko nechávali u starých rodičov na noc.

Zbehla rýchlo po schodoch a celou cestou skandovala s natešeným hlasom babka, babka, babka. Vbehla do obývačky a vyskočila babke rovno do náručia.

„Ahoj, anjelik môj nádherný.“ - Luciina mama ju silno objala. Počula ju ako kričí a rýchlo si začala vreckovkou utierať slzy z líc a zaslzených očí.

Držala ju pevne v náruči, hladkala ju po vláskoch a do ucha jej šepkala niekoľkokrát po sebe aká je jej Evka krásne dievčatko. Prúd sĺz, ktorý ju tlačil v očiach, nedokázala zastaviť.

„Prečo plačeš, babka?“ - Evka zdvihla hlavu z jej ramena a pozerala sa babke do tváre.

Neodpovedala jej.

Luciin otec stál pred oknom a pozoroval husto padajúci sneh. Nemal odvahu pozerať sa do utrápenej tváre svojej manželky a chcel sa vyhnúť obrazu, ktorý sa odohrával za jeho chrbtom. Bol utýraný viac ako po výsluchu eštebákov.

V mysli si premietal film, ktorý začal Luciiným narodením a skončil osudným včerajším dňom. Videl to malé dievčatko, ktoré prehadzovalo cez plot susedom hnilé jablká, malú slečnu s veľkou aktovkou, ktorá ho drží za ruku a rozpráva mu o spolužiakovi Ferovi, ktorý jej napísal do zošita Ľúbim ťa s ypsilonom.

Zdali sa mu smiešne roky jej rebélie, v ktorých sa z dievčaťa stala žena. Pamätal si všetky tri facky, ku ktorým ho donútila, jej tvrdohlavosť a priamosť, ktorú po ňom zdedila. Priznal si, že ju mnohokrát uprednostňoval pred jej sestrou, a to len preto, že sa v nej sám videl a trocha aj závidel, že všetko dobré, čo mala z neho v sebe, mala v dvojnásobnej dávke.

„Dnes nepôjdem do školy?“ - spýtala sa malá Evka a postavila sa vedľa dedka.

„Nie. Dnes nie, Evka, dnes nám krásne sneží, pôjdeme sa sánkovať.“ - odpovedal tichým hlasom, ktorý by u iného evokoval otázku „Čo sa deje, človeče? Čo sa stalo?“.

Vysmiata Evka chytila dedka za ruku a chvíľu spolu hľadeli von oknom. V mysli mu dohrávali posledné sekundy filmu s jeho milovanou Luciou, ktorého reprízu si pozrie ešte miliónkrát.