adam j. pallo

Po práci, v ktorej bola posledný deň, sme sa vybrali na lov a oslavu jej nového zamestnania. Od drela si potrebný životno- pracovný začiatok, ktorý nebol náplňou jej titulu, aby bola nakoniec vybraná, spomedzi všetkých ostatných titulovaných genetikov, Národným onkologickým centrom, v ktorom sa možno stále nachádza oddelenie genetiky.

„Mám trochu strach z nového prostredia.“ - priznala sa.

Kto by nemal? Ja mám vždy, i keď fluktuant ako ja, by mal byť vytrénovaný na trému z nového. Nová práca, nové tváre, nové príbehy, nové stoličky, nové steny a niekoľko krát úspešná raňajšia naháňačka na záchod, lebo zo všetkého toho nového sa vám chce stále nanovo spláchnuť trému z novoty do stratena.

Niektorí začínajú s novým prostredím nový „život“a ich doterajšie nedočkané očakávania sa konečne naplnia, genetička nevedela presne opísať, či je to nakoniec presne to, čo momentálne potrebuje.

„Je toho veľa, čo by som chcela, ale neviem si nejak zvyknúť, že sa to dá dosiahnuť jedine postupne. Iný spôsob, cestu alebo uľahčenie nevidím.“

„Ak čakáš s novou prácou hneď aj nový byt, auto, jachtu a prechádzky ružovou záhradou, asi je to príliš, čo by si chcela z minúty na minútu.“ - sedeli sme na terase v centre mesta a diskutovali o potrebách. Najskôr jej, potom mojich a po mojich zas jej, lebo tých bolo viacej.

Napriek jej kladom, ktoré sme sa snažili vyzdvihnúť, bola neporiadna v plánoch do budúcnosti. Sama priznala, že málokedy rozmýšľala, čo bude až konečne bude, lebo vraj nemyslela, že niekedy sa to naozaj stane.

„Mala by si si dať dokopy nejaké reálne plány a postupne k ním pridávať ďalšie. Ruku na srdce..“ - a štamperlík hruškovice do žalúdka - „som rovnaký ako ty, doteraz som nič neriešil, nemám školu, práca ako poďme na jahody, dlhy pomaly väčšie ako štátne, ale je to mojou lenivosťou a blbým čakaním na princa na bielom koni...“

Začal som hľadať bordel na svojom dvore, aby sa ona pri opisovaní toho svojho necítila horšie než ja.

„....táto práca, to mizerné ťukanie bolo pre teba akási ehmm no nazvem to ženská „civilka“. Teraz hupneš do toho v čom sa preukáže, že si si ten titul nevyšu... ehm, nevyštudovala zbytočne..Ako sa vlastne cítiš? Nejak nadradene, povýšene alebo dôležito?“

„Myslíš len pre to, že mám titul ako ostatných milión až nie aj viac Slovákov? Normálne sa cítim. Nič som ešte nedokázala, aby som sa mohla cítiť dôležito.“

„Ja sa cítim dôležito, aj keď som nič nedosiahol.“

„Hej, však to hej, ty sa cítiš a my trpíme, sprcha, chlapče, sem tam nezaškodí.“

„Smrdím?“

„Samochválou? Eee, vysokým egom, jo jo.“

„Nevadí, ja sa budem riešiť sám, teraz poďme na teba. Ja som normálne viac vzrušený z tvojej novej práce ako ty sama.“

V podstate to nebolo vzrušenie, ale radosť. V tej bode mi na nej záležalo viac ako na sebe samom. Nová práca prišla práve v čas. Genetičke sa odpoveďou z oddelenia genetiky „berieme vás“, zlepila pomaly sa rozlepujúca viera v seba samu.

Neopúšťala sa (tuším sa to tak ľudovo povie), ale jej nálady už neboli také premenlivé, dokonca sa začala sem tam v práci usmievať na iných ľudí a nadväzovať nové kontakty. Nahlas kričala, že je v poriadku, vnútorne volala neznámym svedkom, nech jej pomôžu a zošlú nejaký blesk, lebo ona sa podriadila osudu a nevedela, ako s ním vybabrať.

„Práca je nová, tento problém teraz odpadá, byt ešte nechcem, lebo nemám za čo, auto mi bude na nič, lebo nemám šoferák a jachta mi bude tiež na nič, lebo nemám more...“

„Tak mi teda vychádza, že ak sa osedláš oddelením genetiky, budeš hľadať frajera.“

„Toho hľadám stále.“

„No nie všetci sú ako tvoj otec, to je tuším problém? Vysoký, modrooký blondiak,..trafil som?“

Prešiel týždeň a pred budovou, v ktorej som pracoval, ma čakala genetička. Pár mesiacov sme z nej vychádzali spolu, ostatný týždeň som si odchod z práce užíval sám.

„Stalo sa niečo? Nebaví ťa to tam? Neodpísala si mi na smsky a ani nedvíhala telefón.“ - so strachom v hlase som čakal najhoršie odpovede.

Neodpovedala hneď. Chytila ma za ruku a viedla ulicami k podniku, kde sme sedeli pred týždňom.

Nevládala sa nadýchnuť a trvalo najmenej dva hlty piva, kým sa rozrečnila. V práci bolo všetko v poriadku, bola prekvapená, že jej to tam ide tak ľahko, nielen po profesijnej stránke, ale aj po tej ľudskej.

„Mala som vždy problém nejak zapadnúť do partie. Na intráku mi to trvalo skoro rok, na gympli som tuším do dnes nezapadla, v bývalej práci si ma aj ty nemal rád, a teraz? Buď sú všetci falošní a predstierajú to, alebo sú skutočne milí a priateľskí, čomu sa mi nechce veľmi veriť, veď sme na Slovensku.“ - opísala vzťahy na novom pracovisku.

Milosť jej spolupracovníkov a možno až prehnané rýchle zblíženie sa na úroveň priateľstva, nebol hlavný bod, pre ktorý mi nedovolila, aby som sa z práce šiel vyvaliť domov na posteľ a rátal ovce, ktoré by ma uspali. Hold, keď nie je za čo jesť a piť, spánok je stále zadarmo.

Hlavný bod mal modré oči, niečo cez 190 cm, športovú postavu s blond vlasmi a povahu takmer identickú jedného z rodičov genetičky, toho mužského rodu. Jediný problém bol vek.

„Prečo vlastne hladíš na vek? Ste rovnako starí, čo ti, preboha, na tom vadí?“ - spýtal som sa.

„Neviem, možno sa bojím, že nie je vyzretý na vzťah. Chápeš, že ..“

„Nie, zas ťa nechápem.“ - skočil som jej do reči - „nakoniec z teba vykvitne nejaká fotrofilka s incestnými úchylkami. Neblázni, však..“

„Nie, nebláznim. Poznám ho ani nie týždeň a som z neho na vetvy, počúvaš ma? Bojím sa ďalšieho sklamania. Je to jednostranné a ja nechcem urobiť prvý krok.“

„A čo chceš teda urobiť? Vieš čo, niečo vyskúšame. U nás v sedlákove sa koná každý polrok stretnutie osamelých. Myslím, že tam nájdeš chlapov, ktorí budú v leveli tvojho otca. Tí nebudú čakať ani týždeň, aby ti vyznali lásku.“

Rozpovedala mi príbeh, ktorý čítala v niektorom zo ženských časopisoch, odohral sa niekde v škandinávskych štátoch.

„ Jedno mladé dievča bolo rodičmi týrané. Nie však fyzicky. Dopriali jej všetko, okrem rovesníkov. Nemala možnosť sa s nimi spoznať. Pestúnka ju vždy vyzdvihla zo školy a doma zatvorila do izby, v ktorej sa hodiny učila. Ráno ju tá istá 70 ročná pestúnka zaviezla do školy a stále dokola. Na oslave jej 18tych narodenín bola dvakrát mladšia ako ostatní účastníci oslavy. Všetko to boli priatelia jej rodičov, s ktorými si nemala čo povedať. Šla si sadnúť k bazénu, kam za ňou prišiel kolega jej otca z práce. Mal 52 rokov.“

Počúval som s polovičnou pozornosťou, lebo genetička zabudla dopredu povedať, na čo sa mám v tomto príbehu sústrediť.

„Celý rok sa s ním stretávala. Počúvala jeho rady, zapisovala si jeho názory, s otvorenými ústami počúvala o jeho živote a stalo sa to, čo by si si nedokázal predstaviť..“

„Zaľúbila sa do neho, čo iné by som si mal predstaviť.“

„Ako si na to prišiel?“ - prekvapeno na mňa pozrela.

„Ale prosím ťa, som len polovičný debil, niekedy mi celkom ide dať si dokopy súvislosti. No, a čo sa stalo, ale v skratke prosím ťa. Nepoznám to dievča a neviem, čo mám z toho aplikovať na tvoj prípad.“

„Vyspala sa s ním, milovala ho, riadila sa ním. Bol to jej jediný priateľ, ktorého v živote mala.“

„A v dvadsiatich rokoch si dievča neuvedomilo, že má zmýšľanie a správanie 50 ročnej ženy.“ - zas som jej skočil do reči.

„Ty si to čítal?“ - nahnevane sa ma spýtala, zrejme myslela, že som ju nechal zbytočne hovoriť len preto, že jej nemám čo povedať.

Nečítal som to, ale čo môže byť z takého príbehu, v ktorom človeka odrežete od jeho vekovo rovnakej pretekajúcej krvi v žilách a nedovolíte mu ani psa, iba nejakého 52 ročného dedka. Čo sa môže potom vyformovať z mladého dievčaťa, ktoré má okrem iných, isto aj problém so sebavedomím?

„A takto by som ja dopadnúť nechcela. Vzrušujú ma starší chlapi, no myslím, že je to len otázka sexu, no a na druhej strane mám problém vyjadriť sa rovesníkovi, lebo sa bojím, že nie je vyzretý, alebo že ho prestanem baviť a odkopne ma.“

„Ako to dopadlo s tým dievčaťom?“ - nerozvíjal som jej filozofiu a vrátil sa späť k príbehu.

Presne ako som si počas jej rozprávania myslel. Starší pán z príbehu si po dvoch rokoch našiel ďalšie mladé dievča, lebo táto dvadsať ročná starenka ho už nudila.

„Jednej mojej známej mama je sexuologička a vraj, ak je medzi partnermi vo vzťahu rozdiel minimálne 15 rokov, jedná sa už o pedofíliu. Ak teda budeš hľadať staršieho, nezabudni, že hranica je vždy 15 rokov, he he.“ - poučil som genetičku.

Možno mi unikla hlavná pointa príbehu, na ktorom sa mi genetička snažila vysvetliť, prečo vlastne nechce starých chlapov, napriek tomu, že ju priťahujú. Keď sme urobili jeho rozbor, prešla na druhú stranu, na ktorej sa mi zas pokúsila vysvetliť, prečo sa dokáže zamilovať do rovesníkov, no bojí sa s nimi chodiť.

Vzťah nejakej Škandinávky bol zlým príkladom, nakoľko to dievča malo z celého života kopec psychických nedostatkov. Teda aspoň podľa mňa. Len ma vtedy napadla jedna otázka.

Do akej miery si máme nechať radiť a hovoriť do života od starších? To známe starší majú pravdu, starší sú skúsenejší a tri vlasy deda vševeda k tomu, lebo je to dedo – počujeme z každej strany a nejak sa mi to bije s tým druhým otrepaným – pouč sa z vlastných chýb.

Ak dievča z genetičkinho príbehu počúvalo rady, názory a bolo vygumované všetkým, čo jej do hlavy nasúkal chlap, ktorý mal polovicu života za sebou a poučil sa z vlastných chýb, tak sa nedivím, že jej život bol bezchybný, ukrátený o mnoho pocitov a vnútro rovnajúce sa 40 ročnej tete.

Ak o tridsať rokov poradím dvadsať ročnej slečne, nevyspí sa s tým chlapcom, lebo ťa sklame, bude to odo mňa správne, že ju ukrátim o pocit, ktorý som prežil ja v jej rokoch, keď ma sklamalo niekoľko lások? Alebo si mám gratulovať, že som ju ochránil a poučil ju z mojich chýb?

Viem, uviedol som primitívny príklad, no naši predkovia boli vraj tiež primitívni, tak asi ničím iným sa všetko ostatné začať nemôže.

„Ja hovorím odtiaľ potiaľ.“ - rázne zahlásila genetička.

Ale kde začína to odtiaľ a kde končí to potiaľ?

(príbeh je rozdelený na tri časti, keďže tá noc s genetičkou a aj s vulgaristkou, ktorá sa k nám neskôr pridala, bola veľmi dlhá a navyše jedna z posledných s genetičkou, ospravedlňujem sa za dĺžku a iné nedostatky – na tie ste však zvyknutí - ale kratšiu verziu tejto kratšej verzie nie som schopný napísať.)

pokračovanie v článku "Skúsení starší vs. nevyzretí mladší".