adam j. pallo

  Cestou z mojej oficiálnej, ešte bez Schengenovskej návštevy, hlavného mesta moravského kraja, som nezažmúril oko. Možno to bol strach z prepadnutia, alebo vystúpenia na zlej vlakovej stanici, keďže vlak pokračoval vo svojej ceste ďalej do južných susedov. Nečítal som Grishamov román o obhajcovi všetkých chudobných a nešmíroval ľudí, ktorí okolo mňa prechádzali.

Veškerú pozornosť som sa snažil upriamiť na seba. Na svoj doterajší život, na nespočetné alkoholové party, sexuálne orgie, promiskuitné veci, na ktoré som mal chúťky, a na ktoré sa chúťky stali skutočnosťou. Bol som riadne prasa. Vytváral som si bubliny z komiksov, v ktorých sa dialógy medzi hrdinami „Spidermana“ menili na monológ môjho nepoznaného svedomia.

Začalo to Milanom. Bol prvý chlap, s ktorým som sa vyspal. Bol prvá záchranná stanica, ktorá povedala „Keď už nemáš kde, zavolaj, u mňa je vždy kde.“ Mal manželstvo, ktorému som ja nechápal, lebo som ho nepoznal. Mal svoje tajomstvá, ktoré predo mnou neodkrýval.

Nebol pre mňa vzorom, lebo som vtedy nemal žiadny vzor, nebol pre mňa najlepším, čo ma v živote mohlo stretnúť, bol to len Milan, ktorý bol, a ktorému som volal vtedy, keď som už nemal kde.

Znechutila mu nevera vlastnej manželky, a keď to nevydržal, rozviedol sa, zbalil veci a odišiel niekam do „land of neverland“.

A kým som bol ja? Nedoštudovaným študentom v meste všetkých vyštudovaných s neobmedzenými príležitosťami. Nič extra, stredná trieda, príležitosť na jednou noc, sebaľútostivec na nespočetné becherovkové ópia.

V Bratislave som bez váhania preskočil na vlak do rodnej sedlače.

Cesta nabrala iný smer a myšlienky iný rozmer. Som vlastne schopný zapadnúť do dnešného extra ordinárneho sveta? Na LSD a tomu podobné pochutiny som sa cítil starý, na priznanie, že nedokážem žiť bez chlapského pohladenia, nepripravený.

„Ahoj mami, potreboval som vypadnúť, prišiel som domov, nevadí?“

„Čo si zas pil, že sa tak sprosto pýtaš? - odpovedala.

„Nič a možno všetko, len mi bol smutno a chýbali ste mi, som tam tak sám.“

Nechápala mojej odpovedi, lebo nikdy nebol štýl našej komunikácie v zmysle samoty. Oni sa mali fajn, keď ma vychovávali, keď ma učili, keď mi telefonovali. Ja som sa mal fajn, keď som sa nechal vychovávať, učiť od nich a keď som do telefónu s poloúsmevom odpovedal, ako mi je v capital city super coool.

Nedeľné ráno bolo doma ako každé iné. Opisoval som ho a nechcem sa k tomu vracať. Bolo pre mňa príjemným, lebo som vedel, že je všetko v poriadku. Keby sa nehádali o to, kto môže za prihorené rezne a kto nepridal soľ do polievky, vedel by som, že sa niečo deje. Buď by mala mama ďalšiu rakovinu, alebo by oco prišiel o zamestnanie, do ktorého ho po piatich mesiacoch zavolali späť.

„Mami ja nie som ten, o ktorom si myslíte, že som“ - začal som pri obede.

„Teba z tej školy vyhodili, však?“ - začala po mne vykrikovať a efektne odhodila lyžicu z ruky do drezu.

„Nie, nejedná sa o školu, tam je to v poriadku, jedná sa o mňa, celkovo, vieš....ja sám neviem, ako ti to povedať, ako ti vysvetliť, prečo som sa z tejto sedlače snažil utiecť, skryť sa niekde vo veľkomeste, dokázať všetkým, že som niekto iný a niekto lepší...“

„Preboha, čo sa deje, povedz nám to, čo sa s tebou deje, čo je?“ - čakala najhoršiu správu vo svojom živote a nevedela, že ešte horšia správa ju čaká.

„Ja som asi teplý, gay, buzík...ja neviem prečo, prečo som ním práve ja, ale som taký a aj keby som chcel, nepomôžem si...jednoducho … ja vlastne ani neviem...“

Neplakala. Oco spoza taniera očami pozoroval moje ústa, ktoré hovorili niečo, čo si jeho myseľ nedokázala vysvetliť a zároveň sa preklikával na mamin výraz v tvári, ktorý nevedel ako sa ma tváriť.

„Ja , ja........ja som niečo také tušila. Mala som tušenie, že niečo ťa trápi, že mi nechceš niečo povedať, že sa tváriš, aký si Ok a potom raz vybuchneš, lebo ty si taký, dokážeš dusiť v sebe najväčšie klamstvo pred všetkými a potom ťa niečo zlomí a spievaš ako nepoškvrnený slávik.“

„Mami, mne je to ľúto, povedz mi, čo mám robiť?“

„Jedz, zas si schudol.“

Dojedli sme so zvukom múch, ktorých bzučanie malo maximálne decibely. Oco sa zatvoril na balkón a pozoroval svoje vtáctvo, ktoré chová posledných tridsať rokov, mama začala umývať riad po obede a ja som sa zatvoril do izby a pustil si DVD Madonny a jej blonďavých ambicií.

„Daj to hlasnejšie, to je dobrá pesnička.“ - otvorila dvere do mojej izby a popri zvukoch Like a Prayer sa jej myšlienky prepracovali do pochopenia niečoho, s čím sa stretli len v španielskych Almadovarských nezávislých filmoch.

„Čo teraz?“ - po štvrť hodine sa vrátil oco z balkóna s otázkou, na ktorú som chcel vedieť odpoveď aj ja.

„Chyť utierku a môžeš utierať.“ - odpovedala mu a pospevovala text songu od Madonny, ktorej by nerozumel ani prvák v anglickej jazykovej škole.

Poslúchol bez reptania. Bolo to pre nich horšie, ako keby im niekto povedal,že sa v ich manželstve vyskytla ďalšia karcinogenná kurva, ktorú budú doktori chemoterapiami zabíjať. Ten karcinóm som bol ja a nepomohlo nič.

„Daj to tichšie. Táto pesnička sa mi nepáči.“ - utrela si ruky od jarovej vody a sadla si na posteľ v mojej izbe.

„Prečo si mi to doteraz nepovedal?“

„Bál som sa.“ - odpovedal som a pozeral jej do očí.

„Čoho?“

„Neviem, všetkého, že ma prestanete mať radi, zabudnete na mňa a vyhlásite, že ma nepoznáte, toho najhoršieho.“

„Ja viem, že....“

„Nevieš, čo môžeš vedieť, ako som spával a stále spávam s babami a pritom fajčím chlapov, len aby som si konečne v hlave usporiadal, kto vlastne som, vieš o tých nociach, ktoré som bol zmagorený, že som protiprírodny živel, ktorý nevie, čo so sebou. Koľkokrát som chcel mať jasno v tom, kam vlastne patrím, a čo ja viem, čo ešte všeličo...Mama, každý týždeň si v kostole, nadávaš na všetkých teplých, ktorých si videla len v televízii, ako si myslíš, že som mal reagovať a povedať, čau mami, ja som gay, bi, španiel, či neviem kto...tu ma máš a hotovo.“

„Si môj syn. Ja som ťa porodila, ja som s tebou po zemi prvýkrát kráčala, ja som ťa učila ako sa píše „A“ a ráta koľko je dva krát tri. Nevychoval ťa kostol, ale ja, a mne je jedno, či chceš žiť s chalanom alebo s babou, ja ťa mám rada a nikdy neprestanem mať, čo si myslíš, že ťa teraz vyhodím a vymažem zo svojho života? Nie som krava, ktorá sa pošle na porážku, len aby sa zbavila svojich detí. Veď my sme radi, že obaja sa máte lepšie. Vždy som chcela, aby ste neskončili ako my s tatkom a obaja ste to dokázali. A nie vždy sa všetko vydarí na sto percent. Hlavne buď šťastný, prosím ťa, vážne ťa prosím, netráp sa, to by bol môj koniec.“

Oco stál medzi dverami.

„No čo tam stojíš, však aj ty niečo povedz.“

„Ja neviem, čo mám povedať, však tomu celému ani dobre nerozumiem.“ - a odišiel sa bicyklovať.

„Mami, čo mám robiť?“

„Toto si musíš vybaviť sám. Nemáš päť rokov, si si hádam vedomý, že to nebudeš mať ľahké, u mňa máš podporu, veľmi vás ľúbim, aj teba aj sestru, a nedopustím, aby niekto proti tebe povedal krivého slova, aj keď nie si taký ako ostatní. Ale tomuto ja so svojim sedláckym rozumom veľmi nerozumiem, stačí, keď mi povieš, že si šťastný a budem šťastná aj ja, nech už miluješ koho chceš. Pre mňa sa nič nemení, si stále môj syn a mám ťa veľmi rada. A nabudúce mi to povedz skôr.“

Bola to najemotívnejšia nedeľa v kruhu rodiny. Všetci sme sa mali radi, napriek tomu, akí sme. Prevaha heterosexuálov nad neidentifikovateľných homosexuálom. Podvečer sa pridala do rodinného kruhu sestra.

„Ale prosím ťa mama, čo si bola doteraz slepá? Ja som to hneď vedela. Však pozriem a vidím.“ - zareagovala na maminu otázku o mojom priznaní.

„A prečo si mi, ty trúba, nič nepovedala?“ - ohradila sa mama.

„A čo som ja teplá alebo on, hehehe, keď ti to nechcel povedať, asi mal na to svojej dôvody.“

Úprimne povedané, napriek hladkému priebehu môjho coming outu, som sa cítil divne, neviem, či sa všetci snažili tváriť, že sa nič nedeje, len sa v ich rodine vyskytol gay, alebo to všetci zobrali bez zbytočných odpadávaní alebo hrali divadlo.

Stále som v tom, že moje trápenie som teraz preniesol na nich. Sebecky som sa nemal komu vyžalovať, tak som utekal domov a rozpovedal svoju story of life, len aby som uvoľnil svoje svedomie. A trápia sa dodnes, možno v menšej intenzite, ale ťažko sa vyrovnajú s niečím takým, čo ich len tak z minúty na minútu prepadlo. Nedávajú si otázku, kde spravili chybu, lebo na ňu odpoveď nedostanú, zvlášť, keď žiadnu neurobili, nepýtajú sa Boha, či ma nemôže vyliečiť a urobiť podľa spoločenských predstáv aspoň teraz, keď už som dospelý, lebo vedia, že pri mojej tvrdohlavosti by som na to nepristúpil, ani keby to vedel.

Nepýtajú sa nič, všetko je tak ako bolo predtým a ja sa len bojím toho, čo sa ešte len stane. Možno nič a možno niečo, čo raz prebúra múry všetkej ignorácie nad tým, čomu som sa zdôveril tým, ktorých mám v živote najradšej.

„Je to náš syn a nikdy nikoho iného nebude, aj keď nebude taký ako budete chcieť, berte ho,aký je, alebo dajte od neho ruky preč, lebo pokiaľ sme tu my, tak budete mať viac problémov s nami ako s ním a dobre viete, aká viem byť ja, jeho mama, nepríjemná, keď ma niekto napáli.“

Myslíte, že som niekto iný? Ja si to nemyslím. Nie som ničím „special“, nie som ten, ktorý zachráni svet, pretože sa mi ho zachraňovať nechce a nie som ani ten, ktorý by bol o niečo nižšie „postavený“ len kvôli tomu, že moje cítenie je trocha iné ako predpisujú zákony, ktoré sa dajú vždy zmeniť, len to nejde hneď a treba na to čas.

Možno sa ja toho času nedožijem a lepšie časy sa budú blýskať niekomu mne podobnému, ja mu to prajem z celého srdca, nech verí v to, že aj keď nemusí svojho „miláčika“ držať za ruku na ulici, neznamená to, že ten „miláčik“, nie je jeho. Bude ho mať v srdci a to je niekedy väčšia láska ako dať niekomu bozk pred tridsaťtisicovým davom na nemiestom parkovisku všetkých miestnych moralistov.

„Ako sa vlastne napaľuje na tom počítači? Minule som si chcel napáliť cdčko a nešlo mi to.“ - okolo desiatej večer, keď sestra s frajerom odišli do svojho hniezda lásky, prišiel ku mne oco.

„A cez čo si sa to pokúšal napalovať?“

„No dal som tam prázdne cdčko, točilo sa tam, hučalo to ako keby štartovalo lietadlo a potom mi to vyhodilo tabuľku, kde bolo napísa....“

„Fajn, tak teraz ti ukážem, čo musíš urobiť potom, keď ti ukáže tu tabuľku. Sleduj ma...“ - sledoval a zapisoval si jednotlivé kroky nedovoleného šírenia zvukových umeleckých diel.

Spal som dve hodiny.

„Poď hore, chlapčisko, zmeškáš vlak.“ - budili ma obaja.

„Zavolaj nám, keď dorazíš, a jedz, lebo sa nám strácaš pred očami.“ - skonštatovala mama.

„Strašne vás mám rád.“ - odpovedal som.

„Aj mi teba. Neubližuj si a radšej sa prídi domov vyplakať, keď ti bude najhoršie, prežili sme aj horšie veci.“ - bozkala ma na obidve líca a na ústa pre šťastie.

Odchádzal som o niečo spokojnejší ako som prichádzal. Moja záchranná stanica sa z Milana presunula do rodinného krbu, v ktorom som stále jeden zo štyroch horiacich plameňov.

„Don´t forget, that your family is gold.“ (Madonna, „Keep It Together“)