adam j. pallo

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ako nevesta povedala pred oltárom nie a samovrah na slučke volal o pomoc.

Čo nás prinúti k tomu, aby sme niekedy šokovali do infarktových stavov svoje okolie? Ignorácia ľudí, alebo ich prehnaná starostlivosť. Čo nás núti k tomu, aby bleskom do sekundovej ručičky vymenili „áno“ za „nie“?

Pretrel som si oči a niekoľkokrát prečítal esemesku od kamaráta-slušáka. Nebolo to prvýkrát v mojom živote, keď sa niekto odhodlá urobiť „trestný“ čin na sebe samom. Ak si ešte spomínate na gay-kamaráta, ten ma podobnými informáciami atakoval každú jeho prechľastanú noc.

Slušákovu správu som zaradil medzi falošné poplachy a s vedomím, že aj tak sa nič nestane, som vykonal svoj raňajší rituál.

Rozobral som správy na Markíze so spolubývajúcim a s nekonečnými myšlienkami, ktoré už ani neviem, o čom boli, som utekal na autobus. Možno vtedy ma to prepadalo. Možno vtedy som rozmýšľal nad tým, či to nebolo naozaj volanie o pomoc. Vytočil som jeho číslo.

„volaná stanica je dočasne nedostupná......“ - hláška oznamujúca slušákov status offline sa dostala do konkurencie sirén záchranky, ktorá sa snažila prekĺznuť pomedzi autá v rannej špičke.

V záchranke sa po boku plačúcej matky, snažila doktorka prinavrátiť slušákovi pravidelné dýchanie a silu do života, ktorá vydržala nápor silného povrazu a v minimálnych centimetroch zostala v kútiku slušákovho pudu sebazáchovy.

„Nebolo odo mňa sprosté, že som ani prstom nepohol, keď mi písal kamarát, ktorého som dva roky nevidel, že sa ide zabiť?“ - spýtal som sa genetičky v práci.

„Bolo, prečo sa pýtaš?“

„Lebo sa možno zabil a ja budem teraz spolupáchateľ.“

„Hmm. Ak to urobil, muselo mu v hlave preskočiť, to je dokázané.“ - odpovedala.

„hej? A kto to dokázal?“ - spýtal som sa.

„Vedci.“ - suchá, ale priama odpoveď.

„A koľko z tých vedcov chcelo spáchať samovraždu?“

Genetička brala každú správu „sucho“. Nemala dôvod „vzrušovať“ sa nad smskou od človeka, ktorého nepoznala. V Bratislave žije pol milióna ľudí a keby sa máme strachovať nad tým, čo urobí jeden z kamarátov toho a toho, zbláznili by sme sa skôr, než by vôbec niekto niečo urobil.

„Máš výčitky?“ -spýtala sa ma na obede.Mal som ich, no nevedel som ich vysvetliť, vybuchli a vyvŕšili sa na genetičke, ktorá si moje výčitky, ľudovo povedané, „odniesla“.

„Potreboval by si psychológa. Si nevyrovnaná osobnosť, sám sebe nepriateľ a z tvojej nervozity vychádza aj tvoj zdravotný stav.“ - uchlipkávala z horúcej polievky a viedla vedecké žvásty.

Po pár dňoch preložili kamaráta-slušáka na oddelenie, o ktorom sa veľmi človek nechváli a po podpísaní príslušných papierov, si zapol mobilný telefón a zostal niekoľko dní v domácej starostlivosti svojich rodičov.

Stretli sme sa u neho doma. Sedel na koberci obkľúčený modelom koľajníc, po ktorých prechádzala vlaková súprava. Nevšímal si moju prítomnosť.

Na stenách mal polepené plagáty hudobných idolov, o ktorých dávno nikto nepočul a v cd prehrávači mu rotoval výber toho najlepšieho od Roxette.

„No nedivím sa, prečo si to urobil, keby ja zaspávam s plagátom Roxette nad hlavou, tiež by som nebol dlho normálny. Čo si robil tie dva roky?“

„Rozmýšľal ako sa zabijem.“ - oči sa mu snažili dobehnúť rýchlosť vláčika.

„No asi si to celkom nedomyslel. Mal si si nechať viac času.“

„Zo všetkého si vždy robíš srandu?“

„Nie, len ešte stále neviem nájsť tie správne slová, ako by som sa ti ospravedlnil, že som tvoje rozlúčenie bral na ľahkú váhu. Možno potrebujem dva roky. Prepáč mi to, ale neveril som tomu, že to urobíš.“

„Rozposlal som 350 esemesiek, že sa idem zabiť, nik nezareagoval, asi všetci mysleli na tvojej úrovni a nakoniec som to všetko dosral. Chceš sa o tom baviť? Ja ani nie.“

Správna otázka v správny čas, ktorej odpoveďou bol môj tichý súhlas a jeho neštandardné zmĺknutie. Pozoroval som spolu s ním miniatúrnu vlakovú súpravu, ktorá vchádzala do tunela a dlhú dobu z neho nevychádzala.

Odišiel na balkón a zapálil si cigaretu.

„Poď sem. Niečo ti ukážem.“

Prstom ukazoval na okná, patriace bytom v paneláku oproti a rozprával o ľuďoch, ktorí v nich bývajú. Za jedným oknom podvádzala žena svojho muža každý utorok medzi jedenástou a dvanástou, v noci jej muž sledoval porno a masturboval, za ďalším oknom opitý otec mlátil svoje dcéry vždy 15. tého v mesiaci, za ďalším z okna hľadí celé dni staršia pani na vozíku a čaká na syna, ktorý príde dvakrát do týždňa, pobozká ju na líca, ukradne peniaze z kredenca a ide preč.

„Pár rokov dozadu prišiel človek domov, zatiahol rolety a potichu sledoval večne sa opakujúcu Angeliku, dnes si nik nechráni súkromie, „predáva“ ho za oknami bez záclon a roliet a vedomo si vynucuje pozornosť, lebo dnes je život jedná veľká reality show, tak prečo v ňom nepokračovať, keď ostatní tlieskajú.“

Vrátil sa späť na miesto, na ktorom som ho našiel pri mojom príchode a nevenoval mi ďalšiu pozornosť.

I keď to nevyzeralo, moje ospravedlnenie prijal. Nemali sme dôvod sa ďalej o tom rozprávať a vyťahovať vysvetlenia pre moje alebo jeho správanie.

„Serus P..., tu je I... . Pamätáš si na mňa, chodili sme spolu na základnú školu?“ - chvíľu mi trvalo kým som si vybavil ružovú tvár s blonďavými vlasmi, ktorá sedávala v lavici pri okne v druhom rade.

„Dajme tomu, že hej. Jasné, že spomínam, čo sa deje, nejaká stretávka?“

„No v podstate to aj bude, jedna naša spolužiačka má teraz v sobotu svadbu, ideme sa pozrieť do kostola a potom môžeme všetci zájsť na kávu, však sme sa všetci nevideli od deväťdesiateho šiesteho.“

Svadba sa konala v sedlákove. V kostole sa, okrem nevesty, ženícha a ich hostí, zišla stará partia z prvej až ôsmej B.

Úvodné reči zo stretávok isto poznáte na vlastnej koži, netreba tým nikoho zaťažovať.

Spolužiaci zo základnej školy v podstate už v mojom živote vôbec nefigurujú, no nedá mi, aby som nespomenul nezvyčajnú svadbu spolužiačky, ktorá z ľútosti prechádzala z jedného ročníka do druhého a väčšina z učiteľov jej odporúčali zamestnávateľa budúceho manžela, ergo povedané vulgárne, bola najhlúpejšia z nás a ako odporúčanie na strednú školu dostávala rady typu – nájdi si bohatého chlapa, ktorý ti urobí päť detí a vysedávaj doma.

Spolužiačka dala na prvú radu a našla si frajera z bohatej rodiny. „Láska“ z jeho strany trvala do okamihu, keď jej gynekológ prezradil, že je tehotná. Kde prestala úradovať láska, začali úradovať rodičia a zaostalé zvyky mojej rodnej kolísky.

„..beriete si atď atď...“ - spýtal sa farár ženícha.

Ženích s preglgnutím toho sucha, ktoré mu zohrievalo ďasná a mandle, dostal horko ťažko spomedzi pier „áno“.

Farárova pozornosť sa upriamila na nevestu – spolužiačku zo základnej.

„ a vy beriete....“

„Nie.“ - spolužiačka nenechala farára dopovedať otázku, nerozbehla sa ako v americkom filme preč od oltára, len s plným vedomím a bez sĺz na krajíčku, dvakrát zopakovala „nie“.

Jeden zo spolužiakov nedokázal udržať svoje emócie a spolu s veľkým „hiii“ a inými vzdychmi, ktoré vychádzali z prekvapených hostí z nevestinej a zo ženíchovej strany, sa ozval jeho smiech. Bol to výbuch smiechu, ktorý by ste v iných prípadoch označili za „smiech zo srdca.“

Je len jedna svadba v sedlákove, ktorá sa zapísala smutným koncom do análov dedinských klebiet a ktorá sa bude prenášať ako „porekadlo“, zatiaľ nie v presne ustálenom tvare, z jednej generácie na druhú.

Spolužiačka sa svojím činom stala nesmrteľnou, a to sa v sedlákove podarilo málokomu.

Kamarát- slušák si na povraze, ktorý ho škrtil, povedal „áno“ chcem kurva ešte žiť a začal kričať o pomoc, spolužiačka zo základnej školy povedala pred publikom dvakrát „nie“ , nechcem odteraz takto žiť a prelomila svoj doterajší nanútený život, dedinské mravy a iné zlozvyky.

Najkrajšie na všetkom však je, že tie dve slová majú väčšiu silu ako niekoho vôľa, a že vo väčšine prípadov sme práve my sami, kto rozhoduje, ktoré z nich si vyberie, len ako však aj moje skúsenosti ukázali, nemožno si ich navzájom zamieňať, lebo následky....

Na naliehanie genetičky som sa vrátil do Bratislavy ešte v ten deň. Zadychčaným hlasom mi do telefónu vyhŕkla, že má pre mňa novinu, z ktorej padnem na … .


pre usporiadaný život | stály odkaz

Komentáre

  1. dobre,chalan,
    dobre,neviem,co na to ostatni skalni,ale mne pride,ze si cim dalej,tym lepsi...:-)
    publikované: 09.02.2010 16:08:04 | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  2. to bonnie
    ale kdeze bonnie, skor mam pocit, ze to ide so mnou dolu vodou...:-)
    dakujem za komet, apropo chcela si sa tusim nieco spytat ohladom geneticky, ci nie?
    publikované: 09.02.2010 16:28:35 | autor: chalan (e-mail, web, autorizovaný)
  3. 2chalan
    tvoj subjektivny pocit nemusi byt objektivny:-)lenze to ani ten moj:-)hej,chcela,ale asi ti to radsej zaslem na odkaz:-)
    publikované: 09.02.2010 16:36:11 | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Was ist das "sedlakovo" ?
    Bez ďalšieho komentára........
    publikované: 09.02.2010 16:57:15 | autor: Solim (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. to solim
    sedlakovo je krajsie pomenovanie pre dedinu...alebo tak nejak...
    publikované: 09.02.2010 17:02:58 | autor: chalan (e-mail, web, autorizovaný)
  6. hmm, zamiešal si dve slová dve myšlienky do jedného celku
    a dobre, ba veľmi dobre si vystihol stotinu sekundy, výčitky z jedného rozhodnutia čo sa končilo slovkom ano..a smiech z druhého rozhodnutia čo sa končilo nie.. veľmi dobré na úvahu..
    tiež si myslím, že to je tu čím ďalej tým lepšie čítanie..:-) pekný deň
    publikované: 10.02.2010 15:30:12 | autor: z-a-r-a (e-mail, web, autorizovaný)
  7. verbena petríkova,
    je to také prirovnanie , ako sa v Písme spomína: tisíc kamarátov mám a keď som klopal, nebolo mi otvorené.
    Peter si naozaj ako liečivá bylina
    publikované: 10.02.2010 20:42:21 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014